Žiť sama? Toho sa veľmi bojím, hovorí herečka Eva Pavlíková

Hoci je Košičanka, žije v Nitre a dovolím si povedať, že aj jej zásluhou je toto divadlo také vychýrené. Hrá akoby ani nehrala. Dokáže sa prevteliť do každej svojej postavy tak, že človek o autenticite vôbec nezapochybuje. A ten jej úsmev... Oslovujú ju do publicistických a zábavných relácií, čo tiež nie je u mimobratislavských hercov bežné.

Eva Pavlíková je neskutočne sčítaná, vtipná, ovláda politickú situáciu a mám ju veľmi rada. Aj preto, že s ňou možno rozprávať o všetkom. Prečítajte si rozhovor pre portál Ženy v meste.

Niektoré ženy s pribúdajúcimi rokmi strácajú iskru v očiach a často aj energiu. Ty patríš medzi najkrajšie ženy a okrem toho ťa považujem za veľmi múdru a úspešnú. Prečo si herečkou?

"Neviem, či mám ešte iskru v očiach, ale energie je zatiaľ dosť. Aj na rozdávanie. Hoci sa už hlásia nejaké boliestky z opotrebovania organizmu. Ale to je normálne. Herectvo beriem ako svoju prácu , ktorá mi je zároveň aj koníčkom. Stále ma teší a baví. A najmä... Rada sa stretávam s množstvom ľudí rôzneho veku. Stále sa učím niečo nové. Herečkou som sa stala po skončení VŠMU a zatiaľ som tomuto povolaniu verná už 43 rokov. Hoci by som dokázala robiť aj niečo iné. Súviselo by to však s ľuďmi a pre ľudí."

Herečky majú svoje veľké sny a tie sa veru na tie bežné nepodobajú. Veď kto okrem herečky by chcel hrať Máriu Stuartovú, Júliu, Johanku z Arcu... Ako si sa prepracovala k splneniu svojich snov?

"Nikdy som o nejakých konkrétnych úlohách nesnívala. No mala som šťastie na dobré ponuky so super tvorcami . Od mlada som prešla rôznymi žánrami, od drám ku komédiám a muzikálom. Prehrala som sa od naivných dievčat k dráme. A od kladných rozprávkových postáv k záporným. Pre herca sú práve tie veľmi zaujímavé. Konkrétne od labute, čo sa premenila na krásnu princeznú, až po zlú čarodejnicu."

Si vydatá žena, manžel je z celkom inej brandže, nemusela si niekedy vysvetľovať, o čo ti vlastne v živote a najmä v práci ide?

"Môj manžel je veľmi tolerantný človek, dával a dáva mi veľa slobody. Ja jemu samozrejme tiež. Takže kvôli jeho tolerancii som nikdy nemusela nič vysvetľovať. Chápal veci, ktoré chcem a ktoré musím. Ja sa mu to snažím vynahradiť časom a byť s ním, keď nemám povinnosti v práci. Robí to však aj on. A pomohli mi ľudia, na ktorých sme mali šťastie."

Keď ste sa zobrali, spĺňal tvoje predstavy o manželovi, alebo si musela sem tam aj vychovávať...

"Bol prvý a jediný, ktorý ma požiadal o ruku a do veľkej mieri spĺňal moje predstavy . Vždy bol veľmi slušný, vie sa správať, je láskavý a má dobré srdce. Najviac ma však teší jeho veľký zmysel pre humor. Je to pre mňa dôležité. Rovnako ako to, že sa môžem na neho spoľahnúť. Nikto z nás nevie ako fungovať vo vzťahu a robíme pokus omyl. My dvaja sme dosť veľké protiklady, je introvert, ja extrovert, manžel kluďas, ja mocná sopka. A vidíš, vydržalo nám to 40 rokov. Protiklady sa priťahujú."

Povedz, čo sa ti v živote nepodarilo, hoci si veľmi chcela?

"Fu! Neviem. Veľa vecí sa mi podarilo aj keď som nechcela a tie čo nie... Zabudla som na ne."

Skúsme sa dotknúť aj výmeny názorov medzi manželmi Pavlíkovcami. Ako sa to udieva? A prečo?

"My sme manželia Kubošiovci. Pavlíková je moje meno za slobodna. A výmena názorov? Kedysi boli také, že ja som praktizovala tichú domácnosť, ktorú prelomil manžel. A dnes, keď som na sebe popracovala, sa jednoducho pohádame a vec si vysvetlíme. Nič tragické sa však nedeje. Sme v pohode."

Si výborná kuchárka. Dievčatá si väčšinou nosia štýl varenia a aj jedlá z domu. Bolo to pre tvojho muža v poriadku? Nechcel od teba niečo, čo varí jeho mamička?

"U nás sme varievali maďarskú kuchyňu. Babička bola Maďarka a ženy v rodine boli vždy dobré kuchárky. Svokra varila aj piekla vynikajúco, ja som sa od nej veľa a rada učila. Môj muž dnes často povie, že je to ako od mamičky. Veľká pochvala! Je to však aj preto, lebo varím rada a s láskou. Vždy, keď mám čas. A sama mám rada dobré jedlá. Môj manžel vraví, že dobre variť nemôže ten, čo nerád je a nie je gurmán."

Vravela si mi, že tvoj muž, keď treba umyje riad, alebo s niečím pomôže. Čo však robiť odmieta?

"Rozumie tomu, keď nemám čas. Má ho teraz viac, lebo je na dôchodku. Urobí všetko čo treba alebo nestíham ja. Vie variť, nemá problém povysávať, alebo postarať sa o psíka. No keď som doma, urobím veľa vecí. Je super aj v tom, že neodmietne nejakú robotu. Ani takú, ktorá je pre mnohých mužov ženská práca."

Domácnosť je ako firma. Potrebuje systém, pravidelnosť. Kto je u vás konateľom firmy a ako sa to prejavuje?

"Obaja sme poriadkumilovní a rovnako sa staráme, aby bolo u nás čisto, voňavo, útulne. Moja mama vravievala, že robota nie je zajac, neutečie. A my vieme, že ak má človek chuť, urobí toho oveľa viac a rýchlejšie ako keď sa ti nechce."

Si rada niekedy aj sama?

"Často som rada sama. Keďže som veľa medzi ľuďmi, nevyhnutne potrebujem byť aj v pokoji a sama so sebou."

Čo ti dokáže privodiť smútok?

"Niekedy som niekde povedala, že je príjemné váľať sa v smútku a roniť pri tom slzy. Dnes ma dojíma veľa vecí. Asi to ide s vekom. A aj s dobou, ktorá je, bohužiaľ, veľmi smutná. Tá narastajúca nenávisť a zloba je pre mňa absolútne nepochopiteľná a zlo, dejúce sa v celom svete, je zarmucujúce. Nikdy som si nemyslela, že sa dožijem vojny a tak blízko nás, že svet bude v rukách šialencov, mnohí ľudia budú bez empatie, súcitu, láskavosti a človečiny. Toto ma veľmi zarmucuje.

Chcela by som najmä kvôli mladej generácii, aby sa to zmenilo. Aby našu krajinu viedli ľudia odborne zdatní, ľudskí hodnotní, aby im šlo o dobro krajiny a nie profit pre seba. A aby sme všetci ťahali za jeden povraz. Môj nebohý otec vravieval, že za úspechom každého kolektívu sú vždy dobré medziľudské vzťahy. A vinou politikov a ich arogantnej rétoriky a nenávisti sa vzťahy vyhrotia. Pre niektorých z nás je to peklo.

A ešte často plačem za mojimi rodičmi, odišli v priebehu troch rokov. Veľmi mi chýbajú, je to ešte čerstvé."

Ešte mi povedz, či by si dokázala žiť sama...

"Určite si to neželám. Žiť sama. Uvedomujem si plynutie času a že sa blíži koniec nás starých, neviem, kedy a za akých okolností... Momentálne sa toho veľmi bojím. Že by som zostala sama. Prísť o svoju polovičku je ako amputovať polovicu tela. Dá sa určite žiť aj tak, ale nikdy by to už nebolo také naplňujúce a hodnotné. Pre mňa by to bolo zrejme už iba živorenie. Avšak uvidíme, čo nám osud prinesie..."

Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier. Obsah a údaje v ňom uvedené boli prevzaté bez redakčných zásahov.

Zdroj: zenyvmeste.sk

Autor: Ivana Havranová