- Umieranie je proces, ktorý môže trvať veľmi dlho. Je to čas, keď sa telo a psychika pripravujú na poslednú chvíľu.
- Sluch je pravdepodobne posledný zmysel, ktorý sa „vypína“ pri smrti.
- „Necítila som strach. Bola som v blaženej eufórii,“ spomína Dr. Jill Bolte Taylor, ktorá prežila rozsiahlu mozgovú mŕtvicu.
- „Keď ležíme na smrteľnej posteli, vzďaľujeme sa od vonkajšieho sveta, pretože už nemá hodnotu. Hodnotné je to, kým sme ako ľudské bytosti a čo sme urobili so svojím životom, aby sme pomohli iným,“ hovorí Dr. Taylor.
Najprv dôležité rozlíšenie: umieranie a smrť nie je to isté. Umieranie je proces, ktorý môže trvať dlho. Počas neho sa telo aj psychika pripravujú na smrť samotnú. V posledných hodinách života mnoho ľudí vstupuje do obdobia bez reakcií – akoby stratili kontakt s vonkajším svetom. Čo sa s nimi vtedy deje? Počujú nás ešte? Takéto otázky si kladie nejeden z nás. Veda už našla odpoveď.
O prelomovom experimente z roku 2020 písal v Psychology Today psychoterapeut Dr. Bryan E. Robinson. Výskum publikovaný v časopise Scientific Reports sa uskutočnil na Univerzite Britskej Kolumbie (Kanada). Vedci pomocou EEG merali elektrickú aktivitu v mozgoch pacientov v hospici v St. John’s Hospital – keď boli ešte pri vedomí aj keď už nereagovali. Výsledky porovnali s kontrolnou skupinou mladých a zdravých ľudí.
Ukázalo sa, že sluchové dráhy umierajúcich pacientov reagovali podobne ako u kontrolnej skupiny – dokonca ešte niekoľko hodín pred smrťou. Vedci preto usúdili, že umierajúci mozog reaguje na zvuky aj v bezvedomí a že sluch môže byť posledným zmyslom, ktorý sa pri smrti „vypína“.
„Táto časť nás sa objaví v posledných piatich minútach života“
Mnohých zaujíma, čo môže cítiť človek stojaci na prahu života. Vodítkom sú spomienky ľudí, ktorí sa ocitli blízko smrti. Čo je zaujímavé – často sa veľmi podobajú: opisujú pocit blaženosti, šťastia a neochotu vrátiť sa späť do tela.
Podobnú skúsenosť opísala Dr. Jill Bolte Taylor, neuroanatomička, ktorá vo veku 37 rokov prežila rozsiahlu mozgovú príhodu v ľavej hemisfére. V priebehu štyroch hodín stratila schopnosť chodiť, hovoriť, čítať aj písať. Zotavovanie trvalo osem rokov, no to, čo prežila, navždy zmenilo jej život (svoje zážitky opísala v knihe My Stroke of Insight).
„Necítila som strach. Bola som v blaženej eufórii. Moje vedomie ako individuality sa vyplo v prospech pocitu, že som súčasťou ľudstva,“ hovorí Dr. Taylor. Používa aj pojem „autentické ja“. „To je tá časť nás, ktorá sa, ako pevne verím, objaví v posledných piatich minútach života. Keď ležíme na smrteľnej posteli, ľavá hemisféra (zodpovedná za racionálne myslenie) začína utíchať. Vzďaľujeme sa od vonkajšieho sveta, pretože už nemá hodnotu. Hodnotné je to, kým sme ako ľudské bytosti a čo sme urobili, aby sme pomohli iným. S tým sa stretne každý z nás a myslím, že je to deň súdu. No nemyslím si, že je to súd niečoho mimo nás – je to súd nás samých,“ povedala Dr. Robinsonovi.
Posolstvo pre živých
„Teraz, keď sa všeobecne predpokladá, že sluch je posledným zmyslom, o ktorý prichádzame, a že blažený zážitok môže nahradiť strach, lepšie rozumieme tomu, ako môžeme poskytnúť komfort členom rodiny a priateľom v ich posledných chvíľach,“ zdôrazňuje psychoterapeut. O to väčší zmysel má rada, ktorú by mali blízki dodržiavať: hovorme s umierajúcim tak dlho, ako je to možné.
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier. Obsah a údaje v ňom uvedené boli prevzaté bez redakčných zásahov.