Ivan IV. Hrozný – príbeh cára, ktorý patrí medzi najkontroverznejších panovníkov Ruska aj celej Európy

Každý národ má z minulosti svojho temného vládcu. Francúzi majú Ľudovíta XIV., ktorý veril, že je priamym zástupcom Boha a že: „Ja som štát“. Angličania zase Henricha VIII., ktorý v mene lásky stínal hlavy svojim manželkám. No a Rusi? Tí majú Ivana, ktorého volali „Hrozný“. V skutočnosti však bol viac než desivý. Bol to paranoidný muž, ktorý veril, že za každým rohom číha zrada a že je nástrojom Božej vôle na Zemi. Mučil a popravoval doslova po tisíckach.

Do dejín sa však tiež zapísal ako schopný panovník, ktorý stredoveké Rusko posunul o míle vpred. „Groznyj“ v preklade z ruštiny totiž neznamená iba strašný či krutý, ale aj majestátny, vzbudzujúci úctu, silný či hrozivý…

Na ktorú stranu sa má človek teraz prikloniť?

Ivan Hrozný bol vôbec prvý panovník, ktorý užíval titul Cár celého Ruska. Kým sa však k nemu dopracoval, čakala ho tŕnistá cesta - detstvo, ktoré väčšinu času strávil ako sirota. Ivan sa formálne na trón dostal už ako trojročný, keď zomrel jeho otec moskovský veľkoknieža Vasilij. Reálne však moc držala v rukách jeho matka Jelena Glinská, ktorá sa popravde o syna až tak nezaujímala.

Keď má Ivan Vasilievič osem rokov umiera aj ona, podľa všetkého otrávená, a dvor ovládnu mocenské boje medzi bojarmi, čiže vysokou ruskou šľachtou. Mladé knieža tak vyrastá v chaose plnom intríg a vrážd. A vo vlastnom paláci s ním a jeho hluchonemým bratom zaobchádzajú ako s poslednými výrastkami z ulice. On si však všetko zapamätá, každé urážlivé slovo, každé odmietnutie či bitku.

„Môjho brata Jurija, a mňa vychovávali ako tulákov a deti najchudobnejších,“ napísal neskôr Ivan v liste svojmu blízkemu priateľovi kniežaťu Andrejovi Kurbskému. „Čo všetko som si musel vytrpieť pre nedostatok šiat a jedla!“

A keďže sa svojim trýzniteľom ešte nedokáže postaviť, svoju frustráciu si vybíja na zvieratách. Napríklad vyhadzovaním psov a mačiek z okien kremeľského paláca, či vytrhávaním peria živých vtákov, prepichovaním očí a rozrezávaním ich tiel zaživa. Práve toto môže byť jedna z najpravdepodobnejších príčin jeho neskorších brutálnych násilných prejavov a jeho nenávisti k šľachte.

Mladé veľkoknieža má však na dvore stále svojich priaznivcov a aj vďaka tomu sa mu v trinástich rokoch podarí husársky kúsok. Prevrat, počas ktorého sa mu podarí eliminovať Andreja Šujského, hlavu bojarskej rodiny, ktorá v kniežatstve aktuálne „mieša karty“. Obvinili ho zo zlého spravovania krajiny a zavreli do žalára. Nakoniec skončil v jame s vyhladovanými psami. Dôveryhodnejšia verzia však znie, že ho na smrť ubili jeho žalárnici.

Ivan IV. Hrozný sa potom 16. januára 1547 ako ešte len šestnásťročný pri korunovácii prehlasuje za Cára a samovládcu celej Rusi. O dva týždne nato si berie za manželku Anastáziu Romanovnu, dcéru bojara Roman Zacharina-Jurjeva, ktorého meno inak stojí za legendárnou ruskou dynastiou Romanovcov. Nevestu pre cára vyberali z viacerých uchádzačiek z tých najurodzenejších rodín, pričom voľba padla práve na Anastáziu. Pre Ivana je obdobie strávené po jej boku najšťastnejšie v živote.

Anastázia Romanovna, prvá manželka Ivana Hrozného, bola podľa všetkého aj jeho jediná skutočná láska. A mladá cárovna dokázala väčšinu zlých vlastností svojho manžela úspešne potlačiť. Ich manželstvo trvalo 13 rokov a Anastázia mu za ten čas porodila šesť potomkov, z ktorých sa ale len dvaja dokázali dožiť dospelosti.

Počas tohto obdobia Ivan úspešne reformoval vládu, znížil korupciu a vplyv bojarov na dvore. Reformoval cirkev aj armádu, úspechy zažíval tiež na bojovom poli, keď sa mu podarilo dobyť dva tatárske chanáty, kazanský a astrachanský, a na istý čas aj časť Pobaltia, vďaka čomu nadviazal intenzívnejšie obchodné styky s Európou.

Anastázia v roku 1560 však po dlhej chorobe zomiera. Cár sa z toho nikdy poriadne nespamätal, útechu mimochodom nenašiel ani v náručí ďalších šiestich manželiek, a od toho momentu sa zmenil z rozumného panovníka na regulárneho tyrana a despotu. Bol si istý, že jeho manželku otrávili nepriatelia. A hoci sa v tom čase nenašli žiadne dôkazy, neskôr v 20. storočí po preskúmaní cárovniných kostí v nich naozaj odhalili vysokú koncentráciu ortuti. Na druhú stranu, ortuť sa v tých dobách hojne používala ako liečebný prostriedok…

Ivan Hrozný sa po ťažkom období a smrti manželky rozhodol abdikovať. V roku 1564 sa so svojou suitou stiahol do Alexandrova asi 120 kilometrov od Moskvy, odkiaľ poslal metropolitovi list, v ktorom obviňuje vysokú šľachtu z marenia jeho snáh o spravodlivú vládu. A hoci sa rada duchovných a bojarov snažila vládnuť aj za jeho neprítomnosti, ľud bol proti, keď niekoľkotisícové davy prišli prosiť pred brány Alexandrova, aby sa na cársky stolec vrátil. Súhlasil, ale len pod jednou pomienkou. Že potrestá každého, koho podozrieva zo zrady. Zúfalá rada s tým na svoju smolu súhlasila.

Onedlho nato tak vznikla opričnina, čiže územie so všetkými mocenskými atribútmi, ktoré podliehalo priamo panovníkovi. A jej smutne preslávené vojsko - opričníci, inak pôvodne cárova osobná garda, ktorá na vrchole čítala viac ako šesťtisíc mužov. Tí mali v rámci opričiny doslova neobmedzenú moc. Mohli tam týrať, mučiť a znásilňovať, popravovať bez súdu. Každého, koho Ivan považoval za zradcu, či už oprávnene alebo len omylom. Opričnici odení v čiernom brázdili novovytvorené územie na čiernych koňoch a na sedlách sa im vraj hompáľali odseknuté psie hlavy, ktoré mali ukazovať ako naložia so všetkými zradcami.

Nezriedka sa podujali aj na trestné výpravy rovno proti veľkým mestám. Jednou z najznámejších bol útok na Novgorod, vtedy druhé najväčšie mesto Ruska, a to len na základe odhalenia údajného sprisahania. Po jeho dobytí účtovanie so „zradcami“ trvalo celých šesť týždňov, počas ktorých opričníci na priamy príkaz cára umučili a zmasakrovali minimálne 4.000 ľudí. Exemplárnym príkladom krutosti bolo, keď na saniach zviazali rovno celé rodiny a spustili ich do zamrznutej rieky Volchov. A Ivan to všetko s potešením sledoval. Spoločne s vtedy ešte len 15 ročným synom Ivanom Ivanovičom. Už o pár rokov bude mať na svojich rukách jeho krv.

Ivanovi Hroznému pribúdajú roky a jeho duševné zdravie sa stále viac zhoršuje. Roky trvajúca paranoja si vyberá daň. V novembri 1581 pri hádke so svojim synom dôjde k nešťastiu. Otec v návale zúrivosti zabije syna železnou palicou, ktorou ho udrie do hlavy.

Dôvod hádky? Otec karhá mladého Ivana za to, že jeho manželka Jelena Šeremetevová chodí po cárskom paláci nevhodne oblečená - aj vzhľadom na jej pokročilé tehotenstvo. Jelena po incidente potratí a Ivan Ivanovič sa už nepreberie. Rusko tak stráca nádejného následníka trónu, pretože ďalší syn v poradí Fjodor je chatrného zdravia a podľa niektorých aj slabého ducha.

Zronený cár po synovražde blúdi po Kremli a zavýja. Nikto nie je pred Ivanom Hrozným v bezpečí, dokonca ani jeho vlastná rodina.

Bol Ivan Hrozný dobrý vládca? Alebo len krutý despota, ktorý Rusko uvrhol do ešte väčšieho marazmu

Prvý ruský cár zomiera v marci 1584 len ako päťdesiatjeden ročný. Ku koncu života bol ešte viac popudlivý a nebezpečný pre svoje okolie. Aj jeho smrť bola nezvyčajná. Zomrel počas toho, ako sa pripravoval na svoju obľúbenú partiu šachu. Jednoducho vraj len naraz stuhol a viac sa neprebral.

Ivan Hrozný je dnes pre mnohých hlavne tvorcom veľkého ruského impéria, ten, ktorý spojil rozdrobené kniežatstvá pod jednu železnú ruku… Sám Putin ho raz v prejave k účastníkom veľkej konferencie, ktorej leitmotív bol práve prvý ruský cár, nazval „veľkým synom našej vlasti“. Jeho obdivovatelia vravia: . A dokonca sa oficiálne snažia o jeho svätorečenie.

Pre odporcov je naopak symbolom toho, ako sa moc v Rusku doteraz prezentuje a ospravedlňuje svoje výčiny - veď stačí vždy povedať: „bolo to nutné“, bez ohľadu na obete.

Zdroj: zaujimavysvet.sk