Môže človek žiť bez strachu? Prelomové príbehy, ktoré menia pohľad na neurovedu

Zlom nastal pri návšteve Disneylandu. Počas jazdy na horskej dráhe si uvedomil, že necíti žiadne napätie. Neskôr vyhľadával čoraz extrémnejšie zážitky – zoskok padákom, zlaňovanie z mosta Tyne Bridge či z vrcholu mrakodrapu The Shard a všetko bez akejkoľvek fyziologickej reakcie. Jeho srdce bilo pokojne, telo nereagovalo.

Jordyho prípad je výnimočný, no nie ojedinelý. Podobné skúsenosti majú pacienti s Urbachovou-Wietheho chorobou, extrémne vzácnym genetickým ochorením, ktoré poškodzuje amygdalu – oblasť mozgu zodpovednú za spracovanie emócií. Na svete je známych len približne 400 prípadov.

Jednou z pacientok je žena známa pod skratkou SM. Už viac než tri desaťročia ju vedci vystavujú situáciám, ktoré by u väčšiny ľudí vyvolali paniku – od kontaktu s jedovatými zvieratami až po prechádzku nebezpečnými ulicami v noci. SM však reaguje zvedavosťou či pobavením, no nikdy nie strachom. Jej príbeh ukazuje, že amygdala funguje ako „strážca“ nášho emocionálneho bezpečia. Bez nej človek stráca schopnosť intuitívne rozpoznať hrozbu, čo vedie k riskantnému a často nebezpečnému správaniu. SM sa viackrát ocitla v situáciách, ktoré mohli skončiť tragicky vrátane fyzického útoku, pri ktorom nedokázala reagovať útekom.

Zaujímavé je, že SM nepociťuje strach z vonkajších hrozieb, no jej mozog reaguje na vnútorné podnety. V experimente, keď jej podali zmes vzduchu so zvýšeným obsahom oxidu uhličitého, okamžite prepukla panika. Začala kričať, snažila sa strhnúť masku a opísala to ako prvý pocit „čistého strachu“ po desaťročiach.

Vedci tým dokázali, že existuje alternatívna cesta spracovania strachu nezávislá od amygdaly. V tomto prípade zohráva kľúčovú úlohu mozgový kmeň, ktorý automaticky reaguje na vnútorné ohrozenia, ako je dusenie či bolesť. Objav tak mení pohľad na neurobiológiu emócií, strach nie je jednotný, ale má viacero zdrojov a mechanizmov.

Strach je evolučne dôležitá emócia. Chráni nás pred nebezpečenstvom, mobilizuje telo k rýchlej reakcii a varuje pred rizikom. Amygdala dokáže spustiť mechanizmus „bojuj alebo uteč“ ešte predtým, než si hrozbu uvedomíme.

V dnešnom svete však môže byť strach zdrojom utrpenia. Úzkostné poruchy, fóbie či posttraumatická stresová porucha vznikajú práve vtedy, keď amygdala reaguje prehnane. Neuropsychológ Justin Feinstein upozorňuje: „Strach, ktorý kedysi zachraňoval životy, ich dnes môže ničiť.“

Príbehy ľudí ako SM či Jordy Cernik otvárajú nové možnosti pre vedu aj medicínu. Ukazujú, že emócie majú konkrétne nervové štruktúry, ktoré sa dajú skúmať a možno aj cielene ovplyvňovať. Zároveň však vyvolávajú etické otázky: je správne zasahovať do mozgu, aby sme odstránili strach? A ak by sme sa ho zbavili úplne, nezmizol by s ním aj kľúčový mechanizmus, ktorý nás chráni?

Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier. Obsah a údaje v ňom uvedené boli prevzaté bez redakčných zásahov.