Zmenila bolesť na nádej. Príbeh ženy, ktorá premenila materské centrum na záchranné miesto pre obete násilia

Ste zakladateľkou občianskeho združenia MyMamy, aké boli vaše začiatky a motivácia?

„Som jednou z asi piatich žien, ktoré toto združenie založili. V 90. rokoch som ako jedna z prvých študentiek z východnej Európy študovala na amsterdamskej univerzite. Okúsila som aj ten „holandský vibe“ v 90. rokoch, ktorý bol veľmi príjemný. Bola to otvorená spoločnosť aj v tom zmysle, že napríklad nemali záclony, takže sme videli naozaj až do bytov. Ja som v tom čase bola mladá matka, ktorá „opustila“ dvojročné dieťa a išla na rok študovať. Aj preto som veľmi závidela mladým ženám, ktoré študovali alebo chodili do práce, no zároveň mali možnosť chodiť s deťmi do materských klubov. Boli to materské centrá či svojpomocné skupiny žien, matiek, ktoré sa spoločne starali a zároveň zdieľali svoje voľnočasové aktivity. To bola moja prvotná myšlienka. Tak sme to aj chceli…

Mala som v hlave takú predstavu, že tam prídeme a budeme spolu maľovať, čítať knihy, recitovať poéziu 😊. No skončilo to, samozrejme, pri plienočkách, dojčení, príbehoch o pôrodoch. To síce nebolo zlé a dokonca si myslím, že v tých časoch to bolo niečo nové, boli sme jedným z prvých materských centier, keďže sme vznikli v roku 2000. No potom sme sa pomaličky začali orientovať na takú menej pozitívnu tému a to je téma násilia v párových vzťahoch.“

Prečo to prešlo od materstva k domácemu násiliu?

„Tak, že niektoré mamičky, ktoré chodili do materského centra, hovorili o tom, že doma sa im dejú veci, s ktorými nie sú v poriadku. Ja som si myslela, že určite existujú nejaké poradne, nech idú a nech sa poradia, ale ony o tom nechceli hovoriť a skôr sa v poradenských centrách u psychológov, psychologičiek a hlavne teda na „UPSvaroch“ stretávali s názorom, že musia ešte viac zabrať, že sa ešte viac musia snažiť.“

Snažiť? Akože v čom?

„Áno, na Slovensku sú také príslovia, že „bez vetra sa ani lístok nepohne“ a podobne… Ak sa deje násilie v domácom prostredí, za tú atmosféru v domácnosti je zodpovedná žena. Ak sa tam niečo dialo, tak vždy sa tie ženy nejakým spôsobom dostali do procesu viktimizácie, že ony môžu za to, čo sa im deje. To sa mi veľmi nepáčilo.

Potom som sa stretla s feministickým prístupom v tejto téme a absolvovala som vzdelávanie v košickej organizácii Fenestra, ktorá má podobnú históriu. To, čo sme sa tam vlastne naučili, o čom sme sa tam rozprávali ešte pod garanciou psychologičky Evy Sopkovej, ktorá bola „pionierkou“ tejto témy na Slovensku, to mi veľmi konvenovalo a povedala som si, že to je možno prístup, ktorý by tým ženám mohol omnoho efektívnejšie pomôcť. Tak sme sa k tomu dostali a postupne sekcia materského centra zanikla, pretože sa objavili iné možnosti pre mladé matky, čo je úplne prirodzené. My sme ostali verné tejto nie príliš pozitívnej téme, ale myslím si, že veľmi potrebnej, hlavne v našom regióne.“

Tie príbehy, ktoré tu máte, bývajú veľmi ťažké. Viete sa po tých rokoch už odosobniť?

„Je to veľmi náročné. Za seba musím povedať, že už s klientkami nepracujem. Pozorovala som na sebe taký ten proces jednak vyhorenia a niekedy aj takej dezilúzie, že či je tá naša pomoc dostatočná. Na našu pomoc musí nadväzovať aj systémová zmena v spoločnosti, to znamená nejaká možnosť práce na skrátené úväzky, možnosť skutočne akčnej rekvalifikácie, ktorá je umožnená aj viacdetným rodičom. Situácia jednorodičovských rodín na Slovensku je veľmi komplikovaná, takže všetky ženy a už aj muži v rámci intervenčného centra, s ktorými pracujeme, finančne nejdú do lepšieho, keď sa vzťah rozpadne.

Čo sa ale týka nejakého odstupu, našťastie pozorujem, že moje kolegyne to už majú inak. Je to asi aj generačnou výmenou v našej práci. My sme to mali tak, že sme tam boli od rána do večera, vlastným deťom som kradla hračky, aby som ich doniesla do materského centra a myslím si, že som nezvládla veľmi work-life balance. Veľa vecí by som asi dnes urobila inak. Ale veľmi sa mi páči, že moje kolegyne to majú pod kontrolou a tým pádom im to umožňuje podľa mňa tú prácu robiť aj efektívnejšie či dlhšie. Nenazvala by som to však odosobnením, skôr to majú omnoho lepšie zvládnuté, tie mechanizmy, ako sa ošetriť, ako sa vyrovnať s tým, s čím dennodenne pracujú a ako nedovoliť, aby to nejako poškodilo ich osobnosť. Myslím si, že aj ja už na to veľmi dbám, pretože sama som narobila nejaké chyby, ktorým chcem, aby sa ony vyhli.

Som presvedčená, že poskytujeme nebyrokratickú pomoc s ľudskou tvárou, že moje kolegyne to naozaj prežívajú veľmi ľudsky, ale zároveň myslia na to, že sa potrebujú ošetriť. Kvôli tomu sa viac venujeme aj samovzdelávaniu, terapiám a samým sebe. S pani výkonnou riaditeľkou Ľudkou Vysockou, ktorá to prebrala a robí to úplne skvele, pracujeme na tom, aby to v tíme fungovalo.

Ak by sme my neboli v poriadku a nedržali pokope ako tím, asi ťažko by sme vedeli odolávať téme, s ktorou pracujeme. Klientky chránime pred zneužívateľom, niekedy aj nie vždy priaznivo nastavenými úradmi a vôbec aj celospoločenskému nastaveniu. Verejná mienka ešte stále nie je úplne na strane žien a mužov zažívajúcich násilie, keď to mám jemne povedať.“

A nepomáha tomu asi ani súčasná politická a spoločenská situácia, ktorá je vyhrotená na maximum…

„Nepomáha to vôbec a hlavne, keď celoživotne máte nejakú pozíciu ako aktivistka, tak je to veľmi zraňujúce a ubližujúce. Je to veľmi nefér, pretože si myslím, že väčšinu ľudí, ktorých z neziskoviek poznám, sú ľudia, pre ktorých ich práca nie je len prácou, ale naozaj aj poslaním. Tie veci sme vydupali väčšinou zo zeme. Veľmi nás to bavilo, či už sa bavíme o environmentalistike, o ľuďoch, ktorí sa venujú nemotorovej doprave, sociálnej oblasti ani nehovoriac. Je veľmi nefér, že teraz sme sa my stali ako keby nepriateľom spoločnosti, pričom je veľmi dôležité povedať, že základom otvorenej spoločnosti je spolupráca ziskového a neziskového sektora. Sme tu preto, aby sme zastávali práva občanov, na ktorých sa niekedy zabúda a zároveň, aby sme im zlepšovali život, aby sme ukazovali aj tým, ktorí robia veľké rozhodnutia na tých najvyšších miestach, čo vlastne títo ľudia potrebujú, aby sme spoločne ťahali za jeden povraz. Preto sa mi to zdá absolútne nelogické, čo súčasná vláda robí.“

Snažím sa v tomto marazme nájsť niečo pozitívne a vy ste toho stelesnením. Ale verím, že aj ďalší ľudia, ktorí vám pomáhajú a podporili či prijali vás.

„To určite. Ale na druhej strane musím povedať, že brutálneho násilia v pároch je ako keby čím ďalej, tým viac, ale to je aj tým, že sa viacej o tejto téme hovorí a že viac ľudí, ktorí žijú v násilnom vzťahu, sa už vie ozvať. Na druhej strane rastie aj podpora, či porozumenie téme. Stáva sa, že nám volajú príbuzní, kolegovia, kamaráti, kamarátky žien, ale aj mužov, ktorí nežijú v šťastných vzťahoch a pýtajú sa, čo sa s tým dá robiť. Máme podporovateľov, máme ľudí, ktorí nám veľmi chcú nosiť všelijaké veci, oblečenie a podobne. Sú to aj organizácie, s ktorými vieme spolupracovať. Myslím si, že to nie je až také negatívne a veľmi pracujem na tom, aby som sa pozerala pozitívnejšie v týchto ťažkých časoch na to, že na druhej strane nás práve tieto časy omnoho viac učia solidarite. Zase si budujeme tie povestné ostrovy pozitívnej deviácie a snažíme sa tam držať.“

Ako vám vedia ľudia pomôcť?

„Pre nás je najlepšia forma podpory finančná, pretože to, čo nám najviac chýba, je priama podpora žien, ktoré naozaj niekedy nedokážu vyjsť so zdrojmi, ktoré majú a na priamu podporu sa získavajú prostriedky veľmi ťažko. Zároveň máme nedostatok finančných prostriedkov aj na niektoré špeciálne služby, ak teda ženy potrebujú znalecké posudky alebo nejakú formu terapie pre seba, pre deti. Takže naozaj tie financie. Tých nikdy nie je dosť v tejto téme. To je pravda.

Úplne skvelou podporou je aj to, keď sa ľudia zaujímajú o túto tému a vedia, čo vlastne majú v takých prípadoch robiť. Už len to, že sa o nás dozvedia a ak je v ich okolí niekto taký a povedia mu, tam je táto organizácia, tu máš telefónne číslo, zavolaj, to je obrovská pomoc. Zároveň je pre nás obrovskou pomocou, keď sa nás niekto aj verejne zastane alebo trebárs aj súkromne v debatách, keď niekto naozaj akože haní tretí sektor alebo hovorí nepekne aj konkrétne o našej práci alebo o ženách. Teraz je veľká téma mizogýnia a bratia Tateovci. Ja si myslím, že už začína byť hrdinstvom povedať, že feminizmus nie je ubližujúci a že výsledkom feminizmu by mali byť nielen šťastné ženy, ale aj šťastní muži a že feminizmov je veľa druhov.“

Najčastejšie, prečo ženy nechcú odísť z týchto nezdravých vzťahov, sú ekonomické dôvody. Nejde o odopieranie si luxusu, skôr strach z toho, že neuživia deti ani seba.

„Áno. Je to presne o tom, že nevedia, ako by uživili svoje deti po odchode zo vzťahu. Ale z môjho pohľadu tým najdôležitejším efektom alebo dôvodom, ktorý ich drží v takýchto vzťahoch, je nízka sebaúcta a je to to, v čom ony vyrastali a čo zažili. Mnohé tie ženy sú presvedčené, že si nezaslúžia nikoho lepšieho, že môžu byť rady, že ich vôbec, ako sa u nás na východe hovorí, „spratal z drahy.“ Neveria si, neveria tomu, že by ešte niekedy mohli stretnúť niekoho iného a hovoria si, že je lepšie byť s týmto ako sama. To sú veci, ktoré hovoria všetky. Ako vôbec vychovávame tie dievčatá, ale v zásade aj mužov? Že raz nastúpiš do jedného vlaku, je to tvoja povinnosť, sľúbil/a si a ťahaj a vydrž, aj v dobrom, aj v zlom. V ľuďoch to spôsobuje obrovský zmätok.

Ak naozaj doma nezažijú to, aké to je, keď som prijímaná taká, aká som, keď mám právo na svoj názor, keď som naozaj slobodným človekom, ktorý sa môže sám za seba rozhodnúť, tak sa neviem potom ani v tom páre takto prejavovať. To si myslím, že sa málo učíme v našej krajine – viesť dialóg, dohodnúť sa. Často tu prichádzajú mladé ženy, u ktorých by sa ten vzťah ešte dal zachrániť, keby existoval správny spôsob komunikácie a nastavovania si hraníc, ale tomu sa venujeme veľmi málo. My učíme matematiku, excel, IT, ale to ako žiť v páre, ako si nájsť nejaký balans medzi tým, čo potrebujem ja, čo potrebuješ ty a čo je dôležité pre nás ako pár a pre nás ako pre rodičov? O tom sa rozprávame veľmi málo. Ak doma nemáte vzor, tak neviem, kde sa to máte naučiť. Asi z tých ženských časopisov, tie by som rovno zakázala (smiech).“

Zaujalo ma na vašej stránke, že tam máte celý návod na to, ako diskrétne vyhľadať pomoc.

„Je to veľmi dôležité a efektívne, najmä v časoch, keď nám mohutnie armáda IT expertov. Ak máte tú smolu a vašim zneužívajúcim partnerom je IT expert alebo IT expertka, tak je to veľmi dôležité, pretože to sú ľudia, ktorí vám vedia nabúrať všetko. Sociálne siete, mail, vedia vás trekovať cez telefón, do auta vám vedia dať odpočúvacie zariadenie, nainštalovať do bytu kamery. Je to téma a musím povedať, že aj my sa v tomto veľa učíme a ešte máme veľa pred sebou, pretože sa stalo už aj to, že druhá strana mala s advokátkou komplet celú komunikáciu. Aj keď sme boli pripravení na konanie, odrazu mala druhá strana v rukách informácie skôr, než mala mať.“

Niekto si mylne myslí, že domáce násilie zažívajú primárne ľudia z nižších vrstiev, ale ono sa to určite deje aj na vysokých miestach.

„Podľa mňa sa to úplne najhoršie násilie deje práve za tými vysokými plotmi v tých vysokých vilách, kde sú ženy takým statusovým symbolom svojich významných manželov a je pre nich veľmi ťažké hľadať pomoc. Takže aj tam sa to deje a je to naozaj brutálne. Prechádza to všetkými vrstvami. Či už sa bavíme o ekonomickom postavení, o vzdelanostnej úrovni. Bola som úplne v šoku, keď som mala klientku, ktorá mala dve vysoké školy a netušila, ako sa kupujú lístky na MHD, pretože nemohla chodiť z domu, nemohla sa zamestnať, netušila ani čo koľko stojí, ako sa nakupuje, ako fungujú samoobslužné pokladne a podobne.

Žiaľ, často je táto téma spájaná s marginalizovanou skupinou a taktiež so sociálne slabšími. Ťažko odlišujeme aj vysoko konfliktné vzťahy a vzťahy násilia.“

Ako to funguje v praxi? Ak sa nejaká žena odhodlá urobiť krok do bezpečia, len sa u vás zjaví?

„Múdre knihy a teórie, no aj naša prax hovoria, že od chvíle, keď si žena sama pripustí, že žije v násilnom vzťahu, trvá zhruba rok, kým sa rozhodne k prvému kroku. To znamená, že k nám chodia ženy väčšinou s otázkou, že nám chcú porozprávať, čo doma zažívajú, či si myslíme, že to je násilie. Podľa ich slov a signálov, ktoré sledujeme, im povieme, že áno, že vyzerá, že naozaj nežijete v rovnocennom partnerstve a ten vzťah je násilný a môže sa stať to a to. Nechcú tomu uveriť. Skôr sú z toho sklamané, lebo by chceli potvrdenie alebo chcú, aby sme prišli k ním domov a dohovorili mu, nech s tým prestane, lebo je to „otec mojich detí, ja ho v zásade ešte ľúbim…“ To je dôležitá vec, niekedy zabúdame na to, že tam je ešte láska, pretože nežijeme v 13. storočí, svadby nie sú dohodnuté, ale samé sme si vybrali našich partnerov. Inak často aj potom, čo nám celá rodina a kamaráti hovorili, že to nebude dobré… Potom chceme všetkým dookola dokázať, že ale ja to dám…

Takže áno, objavia sa, porozprávajú sa, niektoré sa tak do toho roka vrátia a začnú sa pýtať, čo sa dá robiť. Našou expertízou je, že im vieme vysvetliť, aké následné kroky sa robiť dajú, čo ale tie kroky znamenajú. Dozvedia sa veľmi podrobne, čo znamená, ak sa rozhodnú ísť cestou trestného konania, čo je to vlastne zber dôkazového materiálu, čo sú to znalecké posudky, ako dlho to trvá, koľko to stojí. Ďalšia vec je, čo sa dá robiť v civilnom konaní, čo je to rozvod, ako sa píšu návrhy, čo je vlastne napríklad Cochemská prax, teda hľadanie nejakej dohody, pričom vieme, že dohoda s manipulátorom – zneužívateľom je málokedy možná, ale netreba to zahadzovať. Aj to sa dá. Vysvetľujeme, ako toto všetko dlho trvá, čo je potom vlastne agenda zverovania detí. To všetko sú pre tie ženy neznáme pojmy, pretože jasné, nikto si nepreštudujeme podrobne zákon o rodine, keď sa ide vydávať a ženiť, čo by som ináč veľmi odporúčala, ale nebuďme naivní. Toto všetko sa dozvedia od nás. Na základe tých krokov, ktoré môžu robiť, si musia samé zvážiť, na čo stačia a čo zvládnu. Často sa stáva, že ak sa toto celé dozvedia, tak si povedia, že tak radšej ešte nie, ešte vydržím, ešte to nie je také zlé a prídu trebárs neskôr.

Možno to znie hlúpo, ale ja osobne sa teším, keď prídu mladé rozhodnuté ženy a dokážu tým procesom veľmi rýchlo prejsť, postaviť sa na vlastné nohy a žiť svoj vlastný samostatný život, pretože čím je človek starší, tým je ťažšie začínať odznova.

My väčšinu žien nemáme v ubytovacom zariadení, ale sú to práve ženy v poradenstve. A keď stále hovorím aj o tých mužoch, tak by som len chcela podotknúť, že okrem poradenského centra pre ženy a Bezpečného ženského domu prevádzkujeme aj intervenčné centrum, ktoré vzniklo na základe európskej legislatívy, ktorá si vyžaduje mať štátom garantovanú pomoc všetkým obetiam a domnelým obetiam trestných činov. Takže máme aj špecializované intervenčné centrum pre obete domáceho násilia. To znamená, že na základe inštitútu vykázania nám policajti posielajú kontakty na ohrozenú osobu a my ich kontaktujeme a ponúkame im pomoc, takisto komplexnú: psychologickú, právnu. Tam spadajú všetky obete domáceho násilia, teda ženy, muži, seniori, deti.“

Domáce násilie však nie je len fyzické, ako by si mohol niekto myslieť.

„Samozrejme, že nie. Sú to všetky trestné činy súvisiace s domácim násilím. To znamená, že tam môže byť ublíženie na zdraví, nebezpečné vyhrážanie, pokus o vraždu, vražda v štádiu prípravy, veľa paragrafov trestného zákonníka sa vzťahuje práve na domáce násilie a týranie blízkej zverenej osoby alebo nebezpečné vyhrážanie. Ide často o násilie páchané psychickou formou. To sú vyhrážky, ponižovanie, nadávky, šírenie hrôzy, teroru, to všetko tam je. Ale asi si viete predstaviť, že to je to, čo sa veľmi ťažko dokazuje, lebo fyzické násilie sa dá dokázať lekárskou správou. To psychické sa väčšinou dá dokázať len znaleckým posudkom. A tu naozaj veľmi záleží na osobnom postoji znalca, znalkyne k téme násilia v párovom vzťahu.“

Čo sa týka tých detí, aj teraz ste mi ukazovali, že tu majú vytvorený priestor, beriete ich na koníky, vymýšľate tábor…

„Áno, deti sú taktiež primárnymi obeťami násilia, ktoré sa deje v manželstve alebo v páre ich rodičov. Bolo pre mňa vždy zaujímavé, ako často si tie ženy, ktoré k nám prichádzali, mysleli, že deti o ničom nevedia. Akonáhle sa začnete s deťmi rozprávať, veľmi dobre vedia, že niečo nie je v poriadku. Deti sú úplne ten najcitlivejší seizmograf na to, čo sa deje v páre ich rodičov. A je pre deti veľmi ťažké vybrať si stranu, lebo je to ich ocko, ich mamka a v podstate im to trhá ich malé srdiečka.

Snažíme sa preto ošetrovať aj deti, máme pre nich aj psychologičku a vymýšľame im program, aby u nás zažili pozitívne stimuly. Často sa deje, že sa tie ženy vrátia k zneužívateľovi aj s deťmi. Moje kolegyne sú z toho niekedy frustrované, ja im hovorím, neupadajme na duchu. Aspoň tie deti zažili nejaký pekný čas. To je dôležité, žiť v bezpečí, v pokoji, nepoužívať násilie ako komunikačný nástroj, lebo to je prvé, čo ich učíme, aby po sebe nekričali, nebili sa, lebo s takými návykmi obvykle prichádzajú. Niektoré deti sa napríklad prvýkrát vezú po diaľnici alebo sme boli u môjho známeho zbierať nejaké jablká, boli z toho úplne hotové, že niekde môžu beztrestne zbierať jablká, nemusia preliezť plot. Zažili prvýkrát divadlo, kino, aquapark, jednoducho veci, ktoré si ich rodičia buď nemôžu dovoliť, alebo z rôznych dôvodov tomu nevenujú pozornosť. A tie deti odrazu vedia, že ten svet je omnoho farebnejšie miesto, ako si mysleli. Myslím, že je to veľmi dôležité.“

Čo považujete vy osobne za najnáročnejšie na tejto práci?

„Asi sedieť a počúvať tie príbehy, to je úplne najnáročnejšie, tie prvotné stretnutia a prežívanie tých hrôz, keď si uvedomíte, v čom tí ľudia žijú niekedy dennodenne. To uvedomenie si, že tento svet nie je až taký úplne bezpečný. Aj keď áno, môžeme sa tešiť, že tu ešte nie je vojna. I keď si myslím, že sme veľmi blízko, no títo ľudia žijú v ohrození zdravia a života dlhodobo a je strašné si to tak naplno uvedomiť, čo to s nimi robí. Stalo sa nám, že už máme aj klientky, ktoré neprežili v tom zmysle, že neskončili ako obete násilného trestného činu, ale dostali fatálne diagnózy. A keďže ja verím na to, že telo reflektuje len na to, čo sa deje našim hlavám a našim srdciam. Ťažké je aj pozerať sa na tie deti, na následky, ktoré si z násilného vzťahu svojich rodičov nesú. Je to veľmi smutné. To, čo som sa, bohužiaľ, v tejto práci naučila, je, že nie každá žena sa pôrodom stáva matkou. Mnohé ženy nevedia, ako vlastne to materstvo uchopiť a ich rodičovské kompetencie sú na veľmi nízkej úrovni, s tým často bojujeme a v tom potrebujeme aj pomoc od iných organizácií.“

Na druhej strane, čo vás najviac teší a motivuje každý deň pokračovať práci, ktorá je poslaním?

„Mňa motivuje to, že mám pocit, že to má zmysel. Napriek tomu, že im nezmeníme život úplne, aspoň im ukážeme, že svet môže byť aj pekné a radostné miesto. A čo mňa veľmi baví a motivuje, sú napríklad podporné skupiny, ktoré ešte občas vediem spolu s našou psychologičkou. A to je pre mňa veľmi pekná udalosť, lebo to veľmi pomáha, je to veľmi efektívne. Na tieto podporné skupiny chodia ženy, ktoré už boli naše klientky a už nie sú v tom víre riešenia. Potom tie, ktoré sú práve uprostred a potom tie váhajúce, ktoré ešte hľadajú odpoveď na to, či naozaj chcú s tým vzťahom niečo robiť.

Keď sa na nich pozeráte, ako si samé vedia byť oporou, ako si dávajú rady. Úplne najväčším motivátorom je, že vidím ako prichádzajú prvýkrát a majú presne tie prejavy, krátky dych, rýchle pohyby očí, nepokoj. A potom, keď ich uvidíte po čase, možno to znie tak smiešne, tak troška pateticky, ale ony naozaj rozkvitnú ako ruže, fyzicky sa zmenia, vyzerajú oveľa lepšie. Pokojne dýchajú, nájdu si nejaké hobby, začnú chodiť do kina, majú odrazu kamošky. Jeden z našich prvých projektov sa volal: „Pomôžeme vám nadýchnuť sa“.

Keď vidím na tých ženách, že k tomu nádychu došlo, tak vtedy si poviem, že to má zmysel. Toto je vlastne asi taká tá najväčšia motivácia. No mojou motiváciou je aj tím, v ktorom pracujem, lebo si myslím, že si rozumieme a snažíme sa. Konečne sa to nastavuje tak, lebo boli aj ťažšie obdobia, ale myslím si, že sa liečime z tých rôznych rán a teraz sa mi zdá, že to ide správnym smerom. Cítim sa tu veľmi dobre a dúfam, že aj moje kolegyne sa tu majú dobre a že sa do práce tešia, že ich nebolí brucho, keď musia ísť ráno do roboty. A to je veľmi dôležité.“

Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier. Obsah a údaje v ňom uvedené boli prevzaté bez redakčných zásahov.

Zdroj: zenyvmeste.sk

Autor: Ivana Gáll Bajerová