ringier

Ringier Media

Neviem sama, koľkokrát som si už zbalila kufre a odišla k moru do Čiernej Hory. Poznala som naspamäť každý podnik, každú zákrutu Jadranskej magistrály, každý výhľad od Igala po Ulcinj a na Veľkú pláž, do ktorej som sa navždy beznádejne zamilovala.

Postupne ma však začali dusiť davy ľudí, neustále rastúce ceny a pocit, že som len jedna z mnohých turistiek, ktorá bojuje o štvorcový meter tieňa pod slnečníkom – samozrejme, za ktorý si ešte poriadne priplatíte, a to bez akéhokoľvek pokladničného dokladu.

A potom som pred vyše dvadsiatimi rokmi celkom náhodou objavila Tunisko. Úprimne, nevedela som, čo od takej dovolenky čakať. Nebola som si istá, či sa tam budem cítiť bezpečne, či mi bude vyhovovať podnebie a či budú pláže naozaj také krásne ako na obrázkoch. No hneď ako som vkročila na piesok v Port El Kantaoui, vedela som – vrátim sa sem aspoň raz do roka.

Nádherný Port El Kantaoui.

Prvá vec, ktorá ma v porovnaní s Čiernou Horou a mojím milovaným Jadranom šokovala, boli piesočné pláže. Takmer ako Veľká pláž v Ulcinji, no bez platenia za lehátka a slnečníky. Každý hotel má svoju vlastnú pláž a ja som si vždy vyberala len také. Žiadne ranné behanie o šiestej, aby ste si zabrali miesto. Žiadný krát som nepočula „toto je rezervované“. Prišla som po raňajkách a pokojne som si vybrala lehátko.

More teplé, čisté, tyrkysové, bez morských ježkov, bez rias, s príjemnými vlnami, keďže v Port El Kantaoui totiž vždy pofukuje vánok. Piesočná pláž sa tiahne kilometre, taká široká, že nikomu netrasiete uterák do tváre. A ľudia... usmiati, nenápadní, pohostinní. Ani raz som nepočula známe „Ce-ce, krofničkyyyyy!“ ani „Milica, vylez z vody, poď jesť, natrela som ti paštétu!“

A čo sa týka jedla... Tuniská kuchyňa je korenistá, voňavá, iná – no výnimočne chutná. A potom tie bazáre! Vyjednávala som o kožených batôžkoch a viskózových šatách ako miestna, a to všetko za ceny, pri ktorých som konečne mala pocit, že dovolenka nemusí zruinovať peňaženku. Len pozor – v obchodoch a suvenírových predajniach sa zjednávať nedá.

Tuniská kuchyňa, ktorá prekvapí.

Výletov je neúrekom: uvidíte všeličo a zažijete Tunisko inak. Raz som sa vybrala taxíkom do zoo vzdialenej asi 100 km od Porta a užila si záhradu úplne odlišnú od všetkých, ktoré som doteraz navštívila.

Prvý rok som bývala v štvorhviezdičkovom superior hoteli, all inclusive, s výhľadom na more a terasou veľkou ako polovica obývačky. Všetky ďalšie roky som volila päťhviezdičkové hotely – cenový rozdiel bol zanedbateľný, no komfort neporovnateľný: viac otvorených bazénov, viac aktivít...

Biele steny, modré okenice a vôňa orientu – Tunisko vie, ako spomaliť čas.

Za tú istú sumu by som si dnes v Čiernej Hore mohla prenajať apartmán 500 metrov od pláže, bez klimatizácie a s chladničkou z roku 1982.

Hotely v Porte sú biele – to je štandard. Promenády dlhé, dláždené, s palmami a vysokými purpurovými bugenvileami, ktoré berú dych. Centrum mestečka – nádherné. Množstvo kaviarní, butikových obchodov a hudobná fontána s klasickou hudbou. Prístav je upravený a plný bielych jácht. V utorky a piatky prichádzajú zásielky vanilky, takže celé miesto rozvoniava.

Ak sa bojíte, že sa vám môže niečo stať – nemusíte. Neraz som bola v Tunisku sama a nikdy som nezažila nič nepríjemné. V Port El Kantaoui pracujú len ľudia, ktorí absolvovali Turistickú akadémiu a sú nesmierne milí, no zároveň nenútení. Plynulo hovoria po francúzsky, dobre po anglicky, a celkom slušne aj po nemecky. Naučili sa aj zopár srbských slov a keď zistia, odkiaľ ste, vždy sa usmejú a povedia: „Serbia! Nooooooleeeeeee!“

To, čo bol pre nás, narodených v 70. rokoch, Tito – jazykový pas bez hraníc – je dnes Novak Djoković. V Tunisku ho zbožňujú viac než kedysi milovali Titov režim. A toho teda milovali poriadne.

Aby som bola úprimná – Tunisko nie je pre každého. Niekto má rád chaos Budvy, niekto potrebuje rozumieť jazyku a dať si na pláži pljeskavicu. Nemám nič proti, aj ja som kedysi s kamarátmi z Podgorice trávila dni na plážach od Igala po Ulcinj. A milovala som to.

Mám rada Jadran, mám rada Čiernu Horu – na túto bývalú juhoslovanskú republiku ma viažu nádherné spomienky. Ale dnes som už vo veku, keď mi viac vyhovuje pokoj, priestor, srdečnosť a pocit, že som na inom kontinente, bez toho, aby ma dva týždne dovolenky finančne položili.

Teraz všetkým hovorím – ak máte Jadranu dosť, dajte šancu Tunisku. Mne otvoril oči, nasýtil dušu a ukázal, že dovolenka sa dá aj prežiť, nielen pretrpieť.

A pre ešte silnejší zážitok – vždy sa dá na pár dní zbehnúť do Čiernej Hory. A viem, že sa na mňa teraz všetci vrhnú, keď pripomeniem, že najbližšie je Sutomore, ale úprimne – neexistuje Srb, ktorý by tam aspoň raz nestrávil deň.

Ja ho milujem kvôli svojim krstným rodičom a kamarátkam z Podgorice – im je najbližšie zísť z mesta pod Goricou do Sutomore. Milujem ho kvôli skvelým Matkovićovcom, u ktorých som viackrát bývala a vždy ma vítali ako rodinu.

Ale Tunisko je úplne iný príbeh. Tunisko je na oddych. Čierna Hora na zábavu – aspoň z môjho pohľadu.

Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier. Obsah a údaje v ňom uvedené boli prevzaté bez redakčných zásahov.

Kto raz skúsi Tunisko, nevráti sa späť: Skúsenosť, ktorá mení všetko