Tajomstvá egyptských múmií. Kedysi slúžili ako hnojivo, palivo aj večerná zábava

• Takzvaná egyptománia, ktorá zachvátila Európu v 18. storočí, odštartovala obrovský záujem elít o kultúru a poklady starovekého Egypta.
• S rastúcim dopytom sa rozšíril čierny trh s múmiami a ľudské pozostatky boli často zneuctené pre zábavu alebo zisk.
• V Anglicku 19. storočia dokonca vznikla móda organizovať večierky, na ktorých hostitelia pred publikom rozbaľovali múmie z obväzov. Po takýchto „predstaveniach“ končili pozostatky v koši.

Moderné technológie nám dnes umožňujú skúmať tisícročné pozostatky bez toho, aby sme ich museli rozbaľovať. Myšlienka, že by múmia mohla slúžiť ako palivo, hnojivo či dokonca ako atrakcia na večierku, sa zdá nepredstaviteľná. V minulosti to však nebolo ničím výnimočným.

Preprava múmií z Egypta siaha až do 16. storočia, ich využitie v medicíne je zdokumentované ešte skôr. Skutočná posadnutosť všetkým egyptským sa však v Európe naplno rozvinula až v 18. storočí, po Napoleonovej expedícii do Afriky.

Nasledujúce storočie sa vo Francúzsku a Veľkej Británii nieslo v znamení „egyptománie“. Príslušníci vyšších vrstiev si s nadšením privážali do svojich krajín nespočetné množstvo pozostatkov starovekej civilizácie. Obdiv k Egyptu sa však neraz prejavoval spôsobmi, ktoré dnes vyvolávajú zimomriavky a to nielen medzi odborníkmi, ale aj medzi milovníkmi histórie.

Jedným z najšokujúcejších využití múmií bolo ich spracovanie na liečivo. Z mumifikovaných tiel sa získaval bitúmen – látka, ktorej sa pripisovali zázračné účinky. V stredoveku sa verilo, že prášok z múmie pomáha pri bolestiach hlavy, epilepsii či problémoch s cievami.

Dnes vieme, že je vysoko toxický a karcinogénny, no v 18. a 19. storočí patril „pulver mumiae“ k bežnému sortimentu každej anglickej lekárne. Dopyt bol taký vysoký, že na čiernom trhu sa vyrábali falošné múmie z tiel väzňov, žobrákov či zvierat. Popularita tohto „liekopisu“ začala klesať až koncom 19. storočia a posledné dávky sa predali v roku 1924.

Od 16. storočia sa na trhu objavilo aj farbivo známe ako „múmiová hnedá“. Obsahovalo smolu, myrhu a prášok z ľudských i zvieracích múmií. Maliari oceňovali jej priehľadnosť a odolnosť.

Keď sa však prevalilo, z čoho je farba vyrobená, postupne sa dostala do nemilosti. Umelec Edward Burne-Jones bol údajne tak šokovaný, že poslednú tubu farby zakopal vo svojej záhrade spolu s obrazmi, ktoré ňou namaľoval. Výroba „múmiovej hnedej“ bola ukončená v 60. rokoch 20. storočia.

Začiatkom 19. storočia sa rozšírila móda „múmiových večierkov“. Sarkofágy bohatých Egypťanov sa pašovali do Francúzska či Anglicka, kde slúžili ako atrakcia pre elitu. Vybaľovanie múmií z obväzov sa konalo v súkromných domoch a vstup na takéto podujatia bol spoplatnený.

Jedným z najznámejších „moderátorov“ bol Thomas Pettigrew, prezývaný „Múmia“, ktorý sa nielen zviditeľnil, ale aj obohatil vďaka makabróznym predstaveniam.

Rozbalené múmie však hostí rýchlo omrzeli. Často končili v koši, v peci alebo boli rozomleté a ďalej použité.

Pozostatky chudobnejších Egypťanov čakali ešte smutnejšie osudy. Po tisícoch sa vyvážali do Európy, kde sa mleli na hnojivo alebo používali ako palivo.

Na prelome 20. storočia sa egyptská mánia postupne vytratila. Výroba liekov či farieb z múmií sa začala vnímať ako nevhodná a škodlivá. Rástlo povedomie o neúcte k mŕtvym a medzi poverčivými ľuďmi sa objavovala obava z kliatby.

K ukončeniu týchto praktík výrazne prispeli vedci, ktorí zdôrazňovali hodnotu múmií ako zdroja poznania, nie ako bizarného predmetu zábavy či obchodu. Vďaka nim dnes skúmame staroveký Egypt s rešpektom a úctou, ktorú si zaslúži.

Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier. Obsah a údaje v ňom uvedené boli prevzaté bez redakčných zásahov.