Ste z Košíc, kde veľa lodí nepláva… v rodine námorníkov nemáte, aj napriek tomu ste sa stali uznávanou veliteľkou námornej lode. Ako sa toto celé vlastne udialo?
„Asi by sa patrilo predostrieť príbeh o veľkom detskom sne, no v mojom prípade to tak nebolo. Som skôr príkladom toho, ako aj obyčajná náhoda dokáže úplne zmeniť smer a kurz života človeka.
Po gymnáziu som odišla študovať masmédiá a marketing. Už počas prvého ročníka som si uvedomila, že tento výber nebol najšťastnejší a že do tohto prostredia veľmi nezapadám. V tom čase som však ešte neuvažovala nad tým, že by som štúdium ukončila alebo prerušila. Zlom prišiel až na konci akademického roka, keď som sa rozhodovala, kam vycestujem počas letných prázdnin.
Narazila som na ponuku „skiperských“ kurzov v Chorvátsku, ktoré trvajú približne týždeň a po absolvovaní skúšok získate športovo-rekreačný preukaz skippera, teda oprávnenie veliteľa námorného rekreačného plavidla, ktorý umožňuje viesť loď do dĺžky 24 metrov, s obmedzeným počtom osôb na palube a v určitej vzdialenosti od pobrežia. Pri hľadaní týchto kurzov som však narazila aj na ponuku niekoľkoročného štúdia na Námornej škole v poľskej Gdyni, po ktorej ukončení absolvent získava tzv. „Unlimited“ oprávnenie, ktoré umožňuje slúžiť aj na najväčších lodiach obchodného námorníctva na svete. Táto možnosť ma nesmierne zaujala. Nasledujúce dva roky som si intenzívne zbierala informácie o štúdiu, živote v Poľsku aj o samotnej profesii. Po ukončení bakalárskeho štúdia masmédií som sa zbalila, presťahovala do Poľska a nastúpila na námornú školu. Postupne som sa zdokonaľovala v poľskom jazyku aj v poľskej námornej terminológii, keďže celé štúdium prebiehalo v poľštine. Práve tam sa začala moja námorná kariéra.“
Ivana Kulkarni: Spočiatku ma ako ženu odmietali
Koľko rokov ste v námorníctve a koľko na mori?
„Štúdium som začala pred niečo viac ako 16 rokmi a presne pred 15 rokmi, v decembri 2010, som sa po prvýkrát nalodila na produktový tanker v Paname, v pozícii palubného kadeta. Práve vtedy sa začala moja reálna profesionálna skúsenosť na mori.“
Titulujú vás ako prvú ženu v histórii Slovenska, ktorá tento úspech dosiahla. Zmenil sa z vášho pohľadu za tie roky tento – na prvý pohľad – mužský svet a je otvorenejší aj ženám?
„Od začiatku mojej kariéry sa toho veľa zmenilo. V začiatkoch som často zažila odmietnutie len preto, že som žena. V mnohých spoločnostiach ženy neboli akceptované, navyše som nebola Poľka a poľské firmy preferovali svojich kadetov.“
Zlepšilo sa to?
„Dnes je situácia omnoho lepšia, hlavne vďaka zásahom Medzinárodnej námornej organizácie (IMO). Tá sa snaží podporovať ženy v námorníctve celkovo, ale predovšetkým ženy pracujúce priamo na palube lodí, hlavne v technických úsekoch. Prvé iniciatívy IMO začali už v roku 1988, ale výraznejší efekt priniesli až v posledných rokoch – dôležitú úlohu zohrala iniciatíva IMO z roku 2019, keď bola téma Svetového námorného dňa „Empowering Women in the Maritime Community“, čo poskytlo príležitosť zvýšiť globálne povedomie o význame rodovej rovnosti v sektore. V roku 2021 prijalo Valná zhromaždenie IMO rezolúciu, ktorou sa oficiálne ustanovil každoročný Medzinárodný deň žien v námorníctve.
IMO tiež zdôrazňuje, že výskumy ukazujú, že investícia do žien prináša pokrok všetkým. Krajiny s vyššou rodovou rovnosťou rastú ekonomicky rýchlejšie, firmy s väčším zastúpením žien na vedúcich pozíciách fungujú lepšie a parlamenty s väčším počtom žien prijímajú viac zákonov v oblasti zdravia, vzdelania a ochrany detí.“
Ako by ste opísali vašu prácu?
„V skratke ako zodpovednosť za bezpečný a efektívny chod lode, pričom zodpovedám za všetky aspekty údržby, bezpečnosti, ochrany životného prostredia a hladkého chodu palubného oddelenia. To zahŕňa vedenie a motivovanie posádky, koordináciu navigačných a prevádzkových úloh, dohľad nad údržbou lode a zariadení, kontrolu stability a bezpečnosti plavby, ako aj implementáciu a dodržiavanie medzinárodných aj interných predpisov a štandardov.
Okrem toho som zodpovedná za bezpečnosť posádky aj pasažierov, vrátane organizovania cvičení a školení, a za správne fungovanie bezpečnostných, hygienických a zdravotných systémov na palube. Koordinujem rozpočet palubného oddelenia, plánujem pracovné rozvrhy, riešim konflikty a dohliadam na profesionálny rozvoj členov tímu.
Práca si vyžaduje multifunkčné zručnosti – technické, organizačné, manažérske aj medziľudské, flexibilitu, schopnosť riešiť problémy pod tlakom a neustálu pripravenosť reagovať na akúkoľvek situáciu na mori aj v prístave. V konečnom dôsledku je mojím cieľom, aby loď fungovala bezpečne, efektívne a v súlade so všetkými predpismi, pričom všetci členovia posádky mali jasné úlohy, podporu a motiváciu.“
Riadi lode, čo prepravujú aj 10-tisíc ľudí
Aby sme si to vedeli predstaviť, aké veľké lode riadite?
Moje oprávnenie mi umožňuje veliť aj tým najväčším lodiam obchodného námorníctva na svete, čo vyplýva už zo samotného názvu kvalifikácie – Master Mariner „Unlimited“. V praxi to znamená oprávnenie viesť široké spektrum plavidiel, od tankerov a kontajnerových lodí s dĺžkou až okolo 400 metrov, cez lode s chemikáliami, lode na prepravu sypkého nákladu, chladiarenské lode, remorkéry či výskumné plavidlá, až po najväčšie osobné, teda pasažierske lode na svete, ktoré dnes dokážu prepravovať aj približne 10 000 osôb na palube.
Najväčšia loď, na ktorej som osobne pracovala a ktorú som aj riadila, mala dĺžku 228 metrov a v čase mojej služby sa na nej nachádzalo približne 1 500 osôb.
Ste šéfkou lode, máte aj vy nadriadeného? Býva to väčšinou muž?
„Ženu – nadriadenú – som mala počas celej svojej kariéry len trikrát. Treba však zohľadniť špecifikum našej práce: nepracujeme roky v jednej kancelárii s rovnakými ľuďmi, ale každých pár týždňov sa ocitneme na inej lodi, často na opačnom konci sveta, neraz v inej spoločnosti a s úplne novým tímom. Z tohto pohľadu sú tri ženy za celú kariéru naozaj málo. Všetkým trom však vďačím za to, kde dnes som. Boli to výnimočné líderky, ktoré ma výrazne posunuli – či už na úplnom začiatku kariéry, alebo v jej priebehu, najmä v momentoch, keď som mala pocit, že to celé vzdám. S jednou z nich som v kontakte dodnes a pravidelne sa stretávame.
Ak ide o mužov nadriadených, z profesionálneho hľadiska som s nimi väčšinou nemala takmer žiadny problém. Na začiatku som síce zažila aj obťažovanie či šikanu, ale o tom neskôr… Pokiaľ ide o pracovné vzťahy, ako mladší a neskôr aj starší palubný dôstojník som bola často doslova „vyzdvihovaná“ a pozitívne porovnávaná s mužskými kolegami. Viackrát som bola prirodzene navrhnutá na povýšenie, dokonca aj na pozície, na ktoré som sa ešte necítila pripravená, a niektoré z nich som aj odmietla. Chcela som si dať čas, učiť sa a byť si istá, že ďalšiu funkciu dokážem vykonávať kvalitne. Keď som ju napokon prijala, pracovala som často „za troch“, kým som sa v danej pozícii necítila komfortne.
Dôležitým faktorom je aj rozdiel medzi prácou palubného dôstojníka na pasažierskych a nákladných lodiach. Na pasažierskych lodiach sa od dôstojníka očakáva nielen technická odbornosť, ale aj reprezentatívne vystupovanie, schopnosť komunikácie a sociálnej interakcie. Niektorí moji mužskí kolegovia mali napríklad slabú angličtinu či vystupovanie, iní vyslovene odmietali kontakt s hotelovým personálom či pasažiermi.
Úprimne si myslím, že okrem technických znalostí som mala aj silné komunikačné, organizačné a manažérske schopnosti. Práve preto som bola pre mnohých mužských nadriadených – kapitánov a starších dôstojníkov – „dobrým materiálom“ na postup a povýšenie. Zároveň to vyhovovalo aj im, pretože na týchto pozíciách potrebovali spoľahlivých a schopných ľudí.
Keď som získala kapitánsku licenciu a nastúpila na pozíciu Staff Captain, v prvej spoločnosti som cítila obrovskú podporu zo strany mužských nadriadených, kapitánov aj kolegov. Po prestupe do inej spoločnosti som sa však stretla s niečím, čo bolo pre mňa nové – s výraznými mužskými egami. Objavilo sa porovnávanie, súťaženie o to, kto je kompetentnejší, pričom som v tom často videla skôr neistotu než skutočnú odbornosť.“
Leadership nie je o tom, že ste najhlasnejší
Ako ste to vnímali?
„Skutočný leadership nie je o tom byť najhlasnejší v miestnosti, ani o egu, arogancii či agresivite, väčšinou prameniacej z neistoty. Nie je ani o tom mať vždy pravdu. Je o počúvaní, o vedení tímu s empatiou, otvorenosťou a rešpektom. O vytváraní priestoru pre rôzne názory, myšlienky a riešenia, aby sa tím mohol učiť jeden od druhého a spoločne dospieť k najlepšiemu rozhodnutiu. Buď postupujeme dopredu spolu ako tím, alebo vôbec.
V konečnom dôsledku je samozrejmé, že finálne rozhodnutie musím urobiť ja, respektíve vydať konečný príkaz. Robím ho však na základe toho, že mám k dispozícii všetky dostupné informácie a zdroje, ktoré viem rýchlo vyhodnotiť.
V našom prostredí, najmä v extrémnych a kritických situáciách, nie je priestor na dlhé diskusie. Práve preto máme zavedené jasné modely, nástroje, procedúry a procesy, ako je napríklad BRM (Bridge Resource Management). Tie nám umožňujú veľmi rýchlo a efektívne zdieľať informácie, jednoznačne potvrdzovať každý úkon alebo príkaz prostredníctvom tzv. closed-loop communication a presne si rozdeliť úlohy – kto, čo a kedy robí.
Pre niektorých mojich mužských kolegov sú však tieto princípy stále cudzie a zostali uviaznutí v starom autoritatívnom modeli, kedy sa s nikým o informácie nedelia, nechcú informácie prijímať a rozhodujú rázne a sami. Námorníctvo má totiž prirodzene dodnes veľmi silnú vertikálnu hierarchickú štruktúru, z ktorej sa nie každý dokáže mentálne posunúť ďalej.“
Je náročne si vybudovať rešpekt pred tak veľkým tímom, akému bežne šéfujete?
„Najnáročnejší bol pre mňa prechod z operatívnej pozície do manažérskej roly. V operatíve trávite 10 až 12 hodín denne „zatvorená“ na navigačnom mostíku, prichádzate do kontaktu len s úzkym okruhom kolegov.
Keď som prijala manažérsku funkciu, naplno som si uvedomila, čo znamená pracovať s ľuďmi. Musela som si nájsť spôsob, ako si vybudovať rešpekt primeraný mojej pozícii – v tom čase Safety Officer, čo je jedna z najdôležitejších a kľúčových funkcií na palube lode. Táto pozícia nesie zodpovednosť za dodržiavanie všetkých bezpečnostných opatrení v súlade s predpismi, kódexmi, legislatívou a námorným právom.
Spočiatku som volila skôr autoritatívny prístup. Snažila som sa pôsobiť tvrdo, prísne a nekompromisne, vyhýbala som sa bližším spoločenským kontaktom a podujatiam, aby som si udržala autoritu a odstup od posádky aj manažérov jednotlivých oddelení. Postupom času a so skúsenosťami som však pochopila, že všetci sme len ľudia a že práve ľudský a empatický prístup dokáže priniesť oveľa lepšie výsledky.
Na začiatku sa mi stávalo, že manažéri – najmä z hotelového oddelenia – predo mnou problémy skrývali alebo ich dokonca zľahčovali. Postupne sa však situácia zmenila. Dostali sme sa do bodu, keď sami začali otvorene nahlasovať nezhody a problémy vo vlastných oddeleniach a spoločne sme hľadali riešenia. Práve vtedy som si uvedomila, že skutočný rešpekt nevzniká zo strachu, ale z dôvery a spolupráce.“
Ivana Kulkarni o sexuálnom obťažovaní
V začiatkoch ste mali aj veľmi negatívnu skúsenosť a týkala sa sexuálneho obťažovania.
„Áno, mala – a stalo sa to hneď na úplnom začiatku mojej kariéry, počas prvého kontraktu na produktovom tankeri. Kapitán ma jedného večera zavolal na „pohovor“ do svojej kajuty. Na nákladných lodiach sú kajuty vyšších dôstojníkov riešené tak, že pozostávajú z kancelárie, malého salónika a spálne s kúpeľňou. V momente, keď do takejto kancelárie vstúpite, ste už de facto v súkromnom priestore nadriadeného.
Keďže išlo o kapitána, neodporovala som, aj keď bol večer. Na lodi sa čas vníma inak – dni a týždne splývajú – takže to nepôsobilo vyslovene podozrivo. Najskôr sme sedeli v kancelárskej časti, následne ma pozval do salónika, kde bolo pripravené víno, hoci firemné pravidlá boli striktne „zero alcohol“. Nalial mi pohár a pokračoval v rozhovore – pýtal sa, ako sa cítim na palube, ako mi ide práca, či mám nejaké problémy.
Neskôr zapol film a situácia sa veľmi rýchlo zmenila. Bez zachádzania do detailov – došlo k fyzickému nátlaku. Pokúsila som sa z kajuty odísť, no kapitán mi v tom opakovane bránil. Keď sa situácia skončila, pustil ma von s tým, aby ma nikto na chodbe nevidel, a správal sa, akoby išlo o niečo úplne „normálne“.
Po ceste do svojej kajuty som si uvedomila, že kapitán má univerzálny kľúč od všetkých priestorov na lodi, a necítila som sa bezpečne. Uprostred noci som zaklopala na kajutu kolegu – kadeta, povedala som mu, čo sa stalo a nastavila som si pred dvere stoličku, aby som počula, ak by sa niekto do mojej kajuty pokúsil vstúpiť.
Neskôr vyšlo najavo, že to celé malo byť akýmsi „testom“ – či som na loď prišla budovať kariéru námorného dôstojníka, alebo sa stať kapitánovou ženou. Bola to veľmi tvrdá, formujúca skúsenosť, ktorá ma však zároveň naučila, aké dôležité je mať jasné hranice a podporu kolegov. No a takisto mať odvahu hovoriť o veciach, ktoré by nikdy nemali byť tolerované, hoci to v tejto situácii nebol môj prípad a nikde som to nenahlásila.“
Myslíte si, že by sa dnes táto situácia riešila inak? Posunuli sme sa niekde v téme obťažovania?
„Jednoznačne áno. Pred 15 rokmi, keď sa to stalo, situácia vyzerala úplne inak. Neexistovali jasné firemné politiky týkajúce sa obťažovania a šikany, neboli vytvorené bezpečné kanály, kde by sa dali takéto prípady nahlásiť, a na nákladných lodiach neexistuje HR manažér. Túto rolu v praxi zastáva kapitán, čo je v podobných situáciách zásadný problém.
Úprimne poviem, že vtedy mi ani len nenapadlo obrátiť sa na externé autority alebo na centrálu spoločnosti, ktorá bola navyše personálne prevažne mužská. Mala som silný pocit, že by som bola označená za „problémového“ člena posádky a že by som v danej firme už nikdy nedostala ďalšiu príležitosť. V tom čase bol strach zo straty práce a kariéry silnejší než predstava spravodlivosti.
Dnes je situácia výrazne iná. S narastajúcim počtom žien na palubách lodí, ale aj v kontexte celkového vývoja spoločnosti, sa oveľa viac prihliada na mentálne zdravie a celkový well-being členov posádky. Zaviedli sa jasné politiky, postupy a procesy na prevenciu a riešenie obťažovania a šikany, ktoré sú dnes považované za kriticky dôležité.
Tento posun je o to naliehavejší, že sa v posledných rokoch stretávame so znepokojivým nárastom počtu samovrážd, najmä medzi mladými kadetmi a dôstojníkmi, predovšetkým na nákladných lodiach. Aj preto dochádza k systémovým zmenám. Od 1. januára 2026 vstúpia do platnosti povinné školenia v oblasti obťažovania a šikany v rámci STCW, konkrétne prostredníctvom úprav kurzu Personal Safety and Social Responsibilities (PSSR). Všetci námorníci po tomto dátume budú musieť pred nalodením absolvovať aktualizované školenie a lodné spoločnosti budú povinné upraviť svoje systémy bezpečnostného manažmentu.“
Oddychuje v posilňovni a počas coffee breakov
Spomínate well-being. Máte vôbec počas pobytu na lodi čas na oddych či psychohygienu?
„Oddych a psychohygiena na lodi sú dôležité, no ich forma sa výrazne mení v závislosti od pozície. Kým som pôsobila na juniorských pozíciách, dalo sa to vyvažovať relatívne dobre. Mala som viac-menej fixne stanovený pracovný čas, vedela som si plánovať výstupy z lode v prístavoch a snažila som sa vždy využiť príležitosť spoznať destinácie, v ktorých som predtým nebola. Dôležitou súčasťou oddychu bol aj pohyb – posilňovňa a šport, často vďaka kolegom, s ktorými sme sa navzájom motivovali a mali podobný pracovný režim. Výraznú rolu zohrávala aj socializácia; osobne som najviac relaxovala práve rozhovormi s kolegami o témach mimo práce.
Na palubách lodí existuje aj neformálne, no globálne zaužívané pravidlo tzv. „coffee break“, kedy majú technické oddelenia približne 15–20 minútovú prestávku na kávu, čaj či krátky oddych, a to dvakrát denne. Tento moment má veľký význam nielen pre regeneráciu, ale aj pre tímovú atmosféru.
V súčasnosti, pri výkone mojej pozície, nemám presne stanovený pracovný čas a v praxi som k dispozícii takmer nepretržite. O to viac sa snažím vedome si udržiavať určité rutiny, vrátane coffee breakov s posádkou, keď je to možné. Posádka to vníma pozitívne a často to prispieva k otvorenej komunikácii – hoci sa snažíme nerozprávať o práci, niekedy tento čas slúži aj na krátku rekapituláciu úloh a priebehu dňa.
Možnosti opustiť loď sú dnes pre mňa obmedzenejšie, keďže odchod vyššieho dôstojníckeho personálu z lode je spojený s veľkou zodpovednosťou a nie vždy je komfortný. Oddych preto často hľadám priamo na palube – počas pracovných obhliadok paluby, ktoré zároveň beriem ako formu prechádzky. Na výletných lodiach máme tzv. promenade deck, určený práve na chôdzu a relax, kde si viackrát denne spravím niekoľko okruhov.
Okrem toho spolu s HR manažmentom organizujeme pre posádku SPA nights, ktorých sa snažím zúčastňovať vždy, keď mi to pracovné povinnosti dovolia. Vďaka prístupu do všetkých priestorov na lodi, rovnako ako pasažieri, využívam aj SPA centrum – masáže či kozmetické procedúry považujem za dôležitú súčasť regenerácie, najmä pri dlhodobých kontraktoch.“
Pasažiari sa veľmi nemenia
Sú dnešní pasažieri náročnejší ako kedysi?
„Toto je veľmi dobrá otázka, ktorú som doteraz ešte nedostala a úprimne – ani som sa nad ňou nikdy hlbšie nezamýšľala. Pokiaľ ide o pasažierov, osobne si myslím, že sa toho až tak veľa nezmenilo. Kompetentnejšiu odpoveď by pravdepodobne vedeli poskytnúť kolegovia z hotelového, respektíve expedičného oddelenia, ktorí sú s pasažiermi v nepretržitom kontakte, keďže je to náplň ich práce.
Ja sama prichádzam do styku s pasažiermi pomerne často, avšak skôr v rámci spoločenských aktivít. Ide napríklad o spoločné večere, rôzne stretnutia pre stálych hostí, koktailové večere či iné podujatia. Pasažieri majú radi spoločnosť palubných dôstojníkov a kapitána, vnímajú to ako istú formu prestíže a mnohí takýto kontakt priam očakávajú. Počas týchto interakcií sa len zriedkavo stáva, že by sa hostia sťažovali na služby.
Zaujímavé však je, že často ani netušíme, s kým vlastne večeriame. Hostia môžu pôsobiť ako tí najmilší ľudia na svete, no na druhý deň sa od hotelového manažéra dozvieme, že ide o najväčších „sťažovateľov“, akých práve na palube máme.
Samozrejme, veľkú rolu zohráva aj národnostné zloženie hostí. Je rozdiel, či máme na palube väčší počet Rusov, Indov alebo Číňanov v kombinácii s prevažne americkou klientelou. Indickí hostia sa často sťažujú na stravu a požadujú, aby lodný kuchár varil špeciálne pre nich, Rusi majú tendenciu to prehnať s konzumáciou alkoholu a zabávať sa do skorých ranných hodín. Na menších lodiach sa mi stalo, že som hudbu a smiech počula až do svojej kajuty na mostíkovej palube, a to doslova do rána.
Všeobecne však nejde o každodenný jav. Pracujem na expedičných luxusných lodiach, kde klientelu tvoria prevažne dôchodcovia a priemerný vek pasažierov sa pohybuje okolo 80 rokov. Pravidelne máme na palube aj hostí vo veku 90+, ktorí s nami cestujú dlhodobo, niekedy aj niekoľko rokov, a presúvajú sa z lode na loď.
S ohľadom na vekovú štruktúru pasažierov je lodná nemocnica, ako aj naši lekári a zdravotné sestry, mimoriadne vyťažená. Okrem bežných denných návštev riešime aj kritické situácie, pri ktorých sme už viackrát museli pristúpiť k evakuácii pasažiera – či už pomocou helikoptéry, alebo návratom lode do najbližšieho prístavu.
Ivana Kulkarni o živote mimo lode
A čo vás baví, čomu sa venujete, ako relaxujete, keď nie ste na lodi?
„Keď som mimo lode, snažím sa predovšetkým spomaliť a vrátiť sa k aktivitám, ktoré mi prinášajú rovnováhu. Približne pred pätnástimi rokmi som objavila čaro jogy, ktorej sa venujem dodnes. Bolo to ešte v časoch, keď som netušila, že sa môj život neskôr tak úzko prepojí s Indiou – a už vôbec nie, že si raz vezmem Inda. Pred niekoľkými rokmi sme s manželom absolvovali 200-hodinový kurz učiteľov jogy, ale venujem sa jej skôr nepravidelne, keďže počas kontraktov je to časovo aj fyzicky náročné, no mimo lode sa jej snažím venovať intenzívnejšie. Vlastním viacero tradičných sárí rôznych farieb, materiálov a štýlov a učím sa, ako a pri akých príležitostiach sa nosia. Rovnako sa snažím porozumieť významu najdôležitejších sviatkov.
Významnou súčasťou môjho života sa stala aj ajurvéda, ktorej sa hlbšie začal venovať môj manžel. Má odborné vzdelanie z ajurvédy a panchakarmy, priamo z kolísky ajurvédy – indickej Keraly, takže relax má u nás doma veľmi praktickú podobu.
No a v neposlednom rade veľmi rada jem, ale aj varím indické jedlá. Indické koreniny, chute a kombinácie ktoré takisto neustále študujem a učím sa, ma úplne pohltili a varenie vnímam ako formu kreatívneho oddychu.“
Ako ste sa spoznali s manželom? Košice – India sú si dosť vzdialené, aj vzdušnou čiarou…
„Vydala som sa za kolegu – námorníka, ktorý pochádza z Indie. Spoznali sme sa počas spoločných kontraktov na lodi. Neskôr prišiel COVID, ktorý nás na dlhý čas rozdelil. Nasledovalo obdobie odlúčenia, neustále pokusy o získanie víz, ktoré boli často neúspešné kvôli pandémii a zatvoreným ambasádam.
V tom období bol Dubaj jedným z mála miest – prakticky jedným z dvoch na svete – kde sme sa dokázali aspoň na krátky čas stretnúť. Napokon sa podarilo vybaviť manželovi trojmesačné víza, vďaka ktorým mohol po prvýkrát navštíviť Slovensko.
Následne sme dva roky žili v nemeckom Hamburgu, a po čase sme sa rozhodli presťahovať do Mumbaja, kde dodnes žijeme.“
Aký je život v Mumbai? Korenistý?
„Život v Mumbai je prinajmenšom veľmi hektický a mimoriadne rozmanitý. Je to finančné hlavné mesto Indie a mesto obrovských kontrastov. Ponúka nespočetné množstvo pracovných príležitostí a možností, preto sa sem sťahuje veľa ľudí za kariérou a lepšími zárobkami. Platy v Mumbai sú v mnohých profesiách porovnateľné so Slovenskom, čo je na indické pomery nadštandardné.
Na druhej strane tomu zodpovedajú aj náklady na život. Ak chce človek žiť na úrovni vyššej strednej triedy, výdavky sú porovnateľné s Bratislavou či Košicami. Najväčšou položkou sú nehnuteľnosti a nájmy, ale drahé sú aj služby – reštaurácie, bary či kaderníctva. Rozdiel oproti Slovensku je v tom, že v Mumbai existuje niekoľko veľmi rozdielnych cenových a kvalitatívnych štandardov. Človek si môže vybrať, na akej úrovni chce žiť, ale „náš“ európsky štandard je finančne náročný.
Alkohol je v štáte Maharashtra, kde sa Mumbai nachádza, kvôli vysokému daňovému zaťaženiu takmer najdrahší v celej Indii. Naopak, veľmi lacná je doprava – autorikše a Uber sú cenovo dostupné. Problémom však zostáva doprava ako taká. Dopravné zápchy sú extrémne a presun z centrálneho Mumbaia do južnej časti mesta, čo je približne 20 kilometrov, môže v závislosti od dennej doby trvať aj tri hodiny.
Veľmi dostupné sú rôzne služby – od drobných opráv cez krajčírov až po domácu výpomoc. Bežnou súčasťou života strednej a vyššej triedy je tzv. „maid“, teda domáca pomocnica. Mnohé rodiny majú dokonca dve či tri, najmä preto, že kvôli doprave sa často stáva, že niektorá v daný deň nepríde.
Najväčšími výzvami života v Mumbai sú okrem dopravy neustály hluk, špina, prach a slabšia hygiena. Stavebné práce prebiehajú takmer všade, takže prach je všade. Mumbai je mesto obrovských možností, ale aj mesto, ktoré je fyzicky aj psychicky náročné – a rozhodne nie pre každého.“
Ako sa vôbec dá zladiť súkromný a pracovný život, keď ste toľko na lodi?
„Zladiť súkromný a pracovný život pri dlhodobých pobytoch na lodi určite nie je jednoduché, ale je to možné. Môj otec odjakživa hovorieval: „Všetko sa dá, keď sa chce,“ a týmto mottom sa riadim celý život – v profesionálnej aj osobnej rovine.
Keď sme sa s manželom zoznámili, pracovali sme spolu pre tú istú spoločnosť a na tej istej lodi. Neskôr sme určitý čas pracovali oddelene, potom znova spolu a tak sa to striedalo. Faktom však je, že aj keď pracujeme spolu, v praxi na seba aj tak nemáme veľa času. Na palube pracujeme 12 až 14 hodín denne, bez víkendov a sviatkov, navyše v rôznych oddeleniach, takže osobný priestor je minimálny. Práve preto je pre nás omnoho dôležitejšie, aby sme mali naplánované spoločné dovolenky v rovnakom čase, ktoré považujeme za skutočne kvalitne strávený spoločný čas.
Snažíme sa tiež využívať možnosti, ktoré nám práca ponúka. Počas jeho dovoleniek ma manžel niekoľkokrát prišiel navštíviť priamo na palubu ako môj hosť, keďže v rámci mojej pozície mám takéto privilégium. Aj vďaka tomu sme spolu mohli stráviť výnimočné chvíle, napríklad Silvester priamo na lodi.
Kľúčová je vzájomná dôvera, otvorená komunikácia a pevné základy vzťahu. My takto fungujeme od samého začiatku a opakovane dokazujeme, že je to možné. Obaja pochádzame z námorného prostredia, čo zohráva významnú úlohu v tom, ako tento spôsob života vnímame a prijímame.“
Osvetu robi viac v zahraničí ako doma
Je mi sympatické, že robíte téme „žena námorníčka“ osvetu. Ako doma, tak aj v zahraničí. Ale asi aj to chce veľa energie, času, logistiky?
„Áno, je to časovo, energeticky aj logisticky náročné, no zároveň je to veľmi zmysluplná a transformačná cesta – a to nielen pre ostatných, ale aj pre mňa samotnú. Nikdy som si nemyslela, že sa raz dostanem do pozície, kde budem verejne vystupovať, motivovať alebo mentorovať. Táto cesta sa navyše nezačala doma, ale v zahraničí – na druhej strane sveta, konkrétne v Indii a na Srí Lanke, a až postupne sa prirodzene presunula aj na Slovensko.
V Indii som sa stala súčasťou globálnych komunít podporujúcich rovnosť, vzdelávanie a postavenie žien v námorníctve, pôsobím ako ambasádorka a zároveň ako mentorka – nielen v Ázii, ale aj v rámci komunity so sídlom v USA. V námornom priemysle to často funguje ako reťazová reakcia – keď si miestne spoločnosti všimli, že v Mumbaji žijem a pracujem, začala som dostávať pozvania na konferencie, workshopy a odborné podujatia. Témy nie sú len o women empowerment, ale aj o well-beingu, mentálnom zdraví, leadershipe, technológiách a digitalizácii v námorníctve.
Veľmi silnou skúsenosťou bola aj spolupráca s námornou organizáciou na Srí Lanke, ktorá vyslala na paluby obchodných lodí prvú skupinu ženských palubných a strojných kadetiek v histórii krajiny. Okrem odborných zručností sme sa venovali aj témam, ktoré sa v Európe považujú za samozrejmé – od komunikácie v angličtine, cez zásady obliekania, až po veľmi praktické otázky osobnej hygieny a prípravy na dlhodobý pobyt na lodi.
Na Slovensku sa zatiaľ moja osveta realizuje najmä prostredníctvom médií a univerzitných podujatí – zatiaľ prevažne online – zameraných na podporu dievčat a žien v technických, manažérskych a tradične mužských povolaniach. Veľmi silno tu však cítim zodpovednosť podeliť sa o svoje skúsenosti aj doma. Ako prvá žena zo Slovenska s kvalifikáciou veliteľa námornej lode to už pre mňa nie je o „ukazovaní sa“, ale o odovzdávaní know-how – nielen študentom či odborníkom, ale aj širokej verejnosti, keďže povedomie o námorníctve je u nás stále veľmi nízke.
Do budúcna by som sa chcela viac zamerať práve na Slovensko – na workshopy, prednášky a projekty, ale aj na spoluprácu s firmami v oblasti leadershipu, budovania funkčných tímov a vedenia ľudí pod tlakom, stresom a v extrémnych podmienkach. Práve tu vidím veľký potenciál v prepájaní námorného leadershipu s korporátnym prostredím.“
Ako na vás reagujú mladé dievčatá, ste pre nich asi vzorom?
„Myslím si, že áno. Dostávam veľké množstvo správ – nielen od dievčat, ale aj od chlapcov, žien aj mužov – a väčšinou ide o veľmi pozitívnu spätnú väzbu, a to nielen od mladých ľudí, ale aj od profesionálov z námornej oblasti. Veľa z nich mi píše s konkrétnymi otázkami k štúdiu, kariére či životu na lodi, iní sa len chcú podeliť o to, že ich môj príbeh motivoval alebo povzbudil.
Pre dnešných mladých záujemcov je veľkou výhodou, že existujú sociálne siete, vďaka ktorým je podpora, informácie aj kontakt oveľa dostupnejší, než to bolo v čase, keď som začínala ja.
Samozrejme, stretla som sa aj s rôznymi názormi na to, že na sociálnych sieťach zdieľam aj osobnejšie momenty zo života. Vnímam to ako spôsob, ako ukázať, že leadership a ľudskosť sa navzájom nevylučujú. Naopak, môžu a mali by ísť ruka v ruke. Ak sa mi darí aspoň trochu zmenšiť tú pomyselnú priepasť medzi autoritou a prístupnosťou, považujem to za jeden z najväčších prínosov mojej práce mimo samotnej lodnej dopravy.“
Stretávate sa ešte dnes, keď ste už medzi svetovou špičkou, s predsudkami?
„Úprimne musím povedať, že hoci predsudky voči ženám v námorníctve, ako v každom tradične mužskom povolaní, stále existujú, ja osobne som sa s nimi počas svojej kariéry stretla len zriedkavo. Oveľa častejšie sa v praxi stretávam s témami sexuálneho obťažovania a šikany, a to nielen vo vzťahu ku mne, ale všeobecne voči ženským členkám posádok.
Väčšinu svojej kariéry pôsobím v cruise industry, ktorá predstavuje približne 1 % celosvetovej flotily lodí. Na pasažierskych a výletných lodiach je zastúpenie žien v netechnických oddeleniach, najmä v hotelovej a expedičnej časti, vrátane manažérskych pozícií, pomerne vysoké. To je výrazný rozdiel oproti nákladným, výskumným a ostatným typom lodí, ktoré tvoria zvyšných približne 99 % globálnej flotily, kde tieto oddelenia neexistujú a kde býva žena často jedinou ženskou členkou posádky.
V posledných rokoch som mala možnosť pracovať len s niekoľkými ženami v technickom oddelení, no všetky boli na navigačnom mostíku prijaté profesionálne a s podporou – nielen z mojej strany, ale aj zo strany mojich mužských kolegov. To považujem za dôležitý signál, že kultúra v tomto segmente sa postupne mení k lepšiemu.“
Akej najnáročnejšej skúške ste museli na lodi čeliť?
„Myslím si, že jednou z úplne prvých a zároveň najťažších skúšok bola už spomínaná situácia s kapitánom na začiatku mojej kariéry. Bola to skúška nielen profesionálna, ale najmä ľudská a psychická.
Pokiaľ ide o pracovné skúšky, tých bolo počas rokov neúrekom. Išlo najmä o potrebu robiť rýchle a presné rozhodnutia v kritických a extrémnych situáciách v pozícii navigátora ako precízna navigácia v ľadových vodách Antarktídy aj Arktídy, ďalej rozhodovanie v oblasti bezpečnosti, ako aj operatívne a strategické riešenia nečakaných situácií a problémov.
Čelila som krízovým situáciám, evakuáciám, menším požiarom, ale aj momentom, keď na navigačnom mostíku zavládla panika. V takých chvíľach bolo kľúčové zostať pokojná, situáciu „uhrať“, zorganizovať tím a udržať kontrolu nad dianím. Súčasťou práce bolo aj manévrovanie s najmodernejšími technológiami a pohonnými systémami, ktoré sú dnes v námorníctve k dispozícii. Tieto situácie preverovali nielen moje odborné znalosti a skúsenosti, ale aj schopnosť zachovať chladnú hlavu, viesť ľudí a niesť zodpovednosť v momentoch, keď na rozhodnutiach závisí bezpečnosť lode, posádky aj pasažierov.
Okrem toho sú to čoraz náročnejšie situácie z hľadiska psychiky. Keďže som, okrem iného, zodpovedná aj za disciplínu a morálku na lodi, často sa dostávam do pozície, kde riešim konflikty medzi členmi posádky, vrátane prípadov násilia či sexuálneho obťažovania – a to aj v situáciách, kde ide o vzťah nadriadený verzus podriadený. Zažila som naozaj veľmi zložité a citlivé prípady, ktoré už presahovali možnosti riešenia priamo na palube a muselo sa do nich zapojiť aj vedenie spoločnosti na pevnine. Toto sú zas situácie, ktoré preverujú nielen profesionálne schopnosti, ale najmä psychickú odolnosť, empatiu a schopnosť zachovať si nadhľad a objektivitu v extrémne náročných momentoch.“
Veľmi silnou skúsenosťou bola aj spolupráca s námornou organizáciou na Srí Lanke, ktorá vyslala na paluby obchodných lodí prvú skupinu ženských palubných a strojných kadetiek v histórii krajiny. Okrem odborných zručností sme sa venovali aj témam, ktoré sa v Európe považujú za samozrejmé – od komunikácie v angličtine, cez zásady obliekania, až po veľmi praktické otázky osobnej hygieny a prípravy na dlhodobý pobyt na lodi.
Na Slovensku sa zatiaľ moja osveta realizuje najmä prostredníctvom médií a univerzitných podujatí – zatiaľ prevažne online – zameraných na podporu dievčat a žien v technických, manažérskych a tradične mužských povolaniach. Veľmi silno tu však cítim zodpovednosť podeliť sa o svoje skúsenosti aj doma. Ako prvá žena zo Slovenska s kvalifikáciou veliteľa námornej lode to už pre mňa nie je o „ukazovaní sa“, ale o odovzdávaní know-how – nielen študentom či odborníkom, ale aj širokej verejnosti, keďže povedomie o námorníctve je u nás stále veľmi nízke.
Do budúcna by som sa chcela viac zamerať práve na Slovensko – na workshopy, prednášky a projekty, ale aj na spoluprácu s firmami v oblasti leadershipu, budovania funkčných tímov a vedenia ľudí pod tlakom, stresom a v extrémnych podmienkach. Práve tu vidím veľký potenciál v prepájaní námorného leadershipu s korporátnym prostredím.“
Ako na vás reagujú mladé dievčatá, ste pre nich asi vzorom?
„Myslím si, že áno. Dostávam veľké množstvo správ – nielen od dievčat, ale aj od chlapcov, žien aj mužov – a väčšinou ide o veľmi pozitívnu spätnú väzbu, a to nielen od mladých ľudí, ale aj od profesionálov z námornej oblasti. Veľa z nich mi píše s konkrétnymi otázkami k štúdiu, kariére či životu na lodi, iní sa len chcú podeliť o to, že ich môj príbeh motivoval alebo povzbudil.
Pre dnešných mladých záujemcov je veľkou výhodou, že existujú sociálne siete, vďaka ktorým je podpora, informácie aj kontakt oveľa dostupnejší, než to bolo v čase, keď som začínala ja.
Samozrejme, stretla som sa aj s rôznymi názormi na to, že na sociálnych sieťach zdieľam aj osobnejšie momenty zo života. Vnímam to ako spôsob, ako ukázať, že leadership a ľudskosť sa navzájom nevylučujú. Naopak, môžu a mali by ísť ruka v ruke. Ak sa mi darí aspoň trochu zmenšiť tú pomyselnú priepasť medzi autoritou a prístupnosťou, považujem to za jeden z najväčších prínosov mojej práce mimo samotnej lodnej dopravy.“
Stretávate sa ešte dnes, keď ste už medzi svetovou špičkou, s predsudkami?
„Úprimne musím povedať, že hoci predsudky voči ženám v námorníctve, ako v každom tradične mužskom povolaní, stále existujú, ja osobne som sa s nimi počas svojej kariéry stretla len zriedkavo. Oveľa častejšie sa v praxi stretávam s témami sexuálneho obťažovania a šikany, a to nielen vo vzťahu ku mne, ale všeobecne voči ženským členkám posádok.
Väčšinu svojej kariéry pôsobím v cruise industry, ktorá predstavuje približne 1 % celosvetovej flotily lodí. Na pasažierskych a výletných lodiach je zastúpenie žien v netechnických oddeleniach, najmä v hotelovej a expedičnej časti, vrátane manažérskych pozícií, pomerne vysoké. To je výrazný rozdiel oproti nákladným, výskumným a ostatným typom lodí, ktoré tvoria zvyšných približne 99 % globálnej flotily, kde tieto oddelenia neexistujú a kde býva žena často jedinou ženskou členkou posádky.
V posledných rokoch som mala možnosť pracovať len s niekoľkými ženami v technickom oddelení, no všetky boli na navigačnom mostíku prijaté profesionálne a s podporou – nielen z mojej strany, ale aj zo strany mojich mužských kolegov. To považujem za dôležitý signál, že kultúra v tomto segmente sa postupne mení k lepšiemu.“
Akej najnáročnejšej skúške ste museli na lodi čeliť?
„Myslím si, že jednou z úplne prvých a zároveň najťažších skúšok bola už spomínaná situácia s kapitánom na začiatku mojej kariéry. Bola to skúška nielen profesionálna, ale najmä ľudská a psychická.
Pokiaľ ide o pracovné skúšky, tých bolo počas rokov neúrekom. Išlo najmä o potrebu robiť rýchle a presné rozhodnutia v kritických a extrémnych situáciách v pozícii navigátora ako precízna navigácia v ľadových vodách Antarktídy aj Arktídy, ďalej rozhodovanie v oblasti bezpečnosti, ako aj operatívne a strategické riešenia nečakaných situácií a problémov.
Čelila som krízovým situáciám, evakuáciám, menším požiarom, ale aj momentom, keď na navigačnom mostíku zavládla panika. V takých chvíľach bolo kľúčové zostať pokojná, situáciu „uhrať“, zorganizovať tím a udržať kontrolu nad dianím. Súčasťou práce bolo aj manévrovanie s najmodernejšími technológiami a pohonnými systémami, ktoré sú dnes v námorníctve k dispozícii. Tieto situácie preverovali nielen moje odborné znalosti a skúsenosti, ale aj schopnosť zachovať chladnú hlavu, viesť ľudí a niesť zodpovednosť v momentoch, keď na rozhodnutiach závisí bezpečnosť lode, posádky aj pasažierov.
Okrem toho sú to čoraz náročnejšie situácie z hľadiska psychiky. Keďže som, okrem iného, zodpovedná aj za disciplínu a morálku na lodi, často sa dostávam do pozície, kde riešim konflikty medzi členmi posádky, vrátane prípadov násilia či sexuálneho obťažovania – a to aj v situáciách, kde ide o vzťah nadriadený verzus podriadený. Zažila som naozaj veľmi zložité a citlivé prípady, ktoré už presahovali možnosti riešenia priamo na palube a muselo sa do nich zapojiť aj vedenie spoločnosti na pevnine. Toto sú zas situácie, ktoré preverujú nielen profesionálne schopnosti, ale najmä psychickú odolnosť, empatiu a schopnosť zachovať si nadhľad a objektivitu v extrémne náročných momentoch.“
Ivana Kulkarni patrí medzi najvplyvnejšie ženy v lodnej doprave
Patríte medzi 100 najvplyvnejších žien v svetovej lodnej doprave. Ako to vnímate?
“Áno, za rok 2024 som sa umiestnila na 16. mieste v rebríčku TOP 100 Women in Shipping, ktorý každoročne zverejňuje britský odborný portál All About Shipping. Toto ocenenie vnímam predovšetkým ako uznanie dlhodobej profesionálnej práce a praktických skúseností z výkonu povolania, ale aj ako záväzok pokračovať v podpore vysokých odborných a bezpečnostných štandardov v globálnej lodnej doprave a byť pozitívnym príkladom pre ďalších, ktorí o kariére v tomto odvetví uvažujú.“
Čo je pre vás na tejto práci najkrajšej a čo by ste odkázali dievčatám, ktoré snívajú o niečom možno nepredstaviteľnom?
„V prvom rade sú to mimoriadne možnosti cestovania a spoznávania sveta. Už počas jediného kontraktu je možné navštíviť množstvo krajín, niekedy aj viacero kontinentov. Výnimočné sú však najmä miesta, v ktorých sa pohybujem dlhodobo – polárne oblasti, ako Antarktída, Arktída, Grónsko či Špicbergy. Vidieť na vlastné oči nedotknutú prírodu, najväčšie tabulárne ľadovce na svete s dĺžkou desiatok kilometrov, ľadové kryhy, polárnu žiaru a rôzne druhy voľne žijúcich zvierat, najizolovanejšie ostrovy a komunity na svete, je skúsenosť, ktorú si človek nesie celý život.
Druhou, možno ešte dôležitejšou rovinou, je osobnostný rast. Život a práca na mori, najmä v izolovaných oblastiach, človeka výrazne formujú. Učia disciplíne, flexibilite, adaptabilite a schopnosti fungovať v multikultúrnom prostredí, komunikovať v cudzom jazyku a rešpektovať iné kultúry, tradície a spôsoby myslenia. Človek sa naučí zvládať náročné situácie, byť pohotový a pripravený na všetko. Po takýchto skúsenostiach sa na svet pozerá inými očami, s inými hodnotami a vyšším meradlom dôležitosti.
Dievčatám, ktoré snívajú o niečom, čo sa môže zdať nepredstaviteľné, by som ešte raz zopakovala, že „všetko sa dá, keď sa chce” (smiech). Zároveň je dôležité svoje sny dôkladne analyzovať, naštudovať si čo najviac informácií, zvážiť pre a proti a úprimne si odpovedať, čo takáto cesta obnáša a či som ju ochotná a schopná zvládnuť. A nenechať sa príliš ovplyvniť vonkajšími názormi či nevyžiadanými radami.
Ľudia – často aj tí najbližší – majú tendenciu chrániť nás pred neúspechom tým, že hľadajú dôvody, prečo sa niečo nedá, namiesto toho, aby hľadali spôsoby, ako by sa to dalo. O to dôležitejšie je nájsť si komunitu ľudí z rovnakého odboru, obklopiť sa tými, ktorí majú podobné ciele a záujmy. Práve tam možno nájsť podporu, informácie, spoluprácu, ale najmä motiváciu a pochopenie.“
