Karolína nie je typ, ktorý by sa uspokojil so statusom quo. Práve naopak. Po päťdesiatke sa s obdivuhodnou energiou vrhla do sveta AI, o ktorej sa nielen učí, ale aj školí – na novinárskych konferenciách, v neziskovom sektore aj medzi ľuďmi vo svojom okolí.
A keď si myslíte, že vás už nemôže prekvapiť, pridá ďalší rozmer. Karolína dosiahla najvyššie trénerské vzdelanie v pozemnom hokeji, venuje sa mládežníckym reprezentačným tímom do 16 rokov a zároveň stojí pri prvom tíme pozemného hokeja ľudí s intelektovým znevýhodnením v Českej republike.
Od komunikačnej manažérky k líderke v Microsofte
V spoločnosti Microsoft zastávate pozíciu líderky komunikácie. Ako ste sa dostali až sem a na aké výzvy ste narazili?
„V roku 2003 som nastúpila do svojej prvej práce vo firme Siemens na pozíciu komunikačnej manažérky, ktorá bola spočiatku kombináciou všetkého, čo ma baví a viem robiť – zhromažďovať ľudí, organizovať akcie, vymýšľať nové veci. Zároveň mi od začiatku sedelo aj technické prostredie firmy, keďže som od detstva trávila veľa času s otcom v dielni. Na pozícii komunikačnej manažérky som zotrvala 11 rokov, no v štyridsiatke som nadobudla silný pocit, že chcem byť šéfkou. Na personálnom som sa však neskôr dozvedela, že so mnou do vedúcej pozície nepočítajú. V tom čase som mala vlastnú mentorku vďaka programu My Odyssey, ktorý vtedy ponúkal Vodafone pre ženy. Tá moja bola navyše skúsenou personalistkou a naviedla ma, aby som si prehodnotila, ako by malo pre mňa vyzerať ideálne pracovné prostredie či pozícia, na základe mojich silných stránok. Do týždňa sa objavil inzerát do medzinárodnej stavebnej firmy Hochtief na vedúcu komunikácie, no a predstavte si, ja som to vyhrala…povedala som si, toto je asi ono, prestávam sa hnevať na Siemens.”
„Po 6 rokoch v Hochtief, napriek manažérskej pozícii, sa mi však opäť navrátil pocit, že som sa vo firme už vystrielala a to je pre športovkyňu, ktorá rada strieľa góly, náročné. Prestúpila som teda do ING, no to bolo počas obdobia covidu, čo znamenalo, že som sa firme musela venovať z domáceho prostredia. Nebolo to vôbec ideálne a ešte v kombinácií s globálnymi zmenami, ktorými si ING vtedy prechádzala. No a do toho sa objavila pozícia líderky komunikácie v Microsofte…môj muž ma vtedy nesmierne hnal, aby som sa prihlásila. Ja som úprimne váhala kvôli angličtine, ktorú som cítila, že nemám dokonalú. No nakoniec som do toho išla a teraz je to už pomaly 3 a pol roka, čo som v Microsofte, v skvelom prostredí, ktoré je plné úspešných, väčšinou mladých ľudí, ktorí vedia, čo funguje, či už v biznise alebo v samotnej komunikácii. Samú ma to motivuje ísť neustále vpred, keďže som dennodenne dobíjaná ich energiou a odvahou.”
Čelili ste niekedy aj prekážkam kvôli tomu, že ste žena?
„Kvôli tomu, že som žena, úplne nie … čo som si vybojovala prístupom k práci, to som mala. Ale raz som sa neúmyselne dostala na “blacklist”. Pre neznalosť prostredia som dala spätnú väzbu človeku, ktorý si síce o ňu pýtal, no počuť ju nechcel. Prišla mi celkom ostrá odpoveď, ktorú som potom komunikovala aj s ostatnými a hneď som bola upozornená, že generálnemu riaditeľovi sa spätná väzba jednoducho nesmie dávať. Odvtedy ma na poradách nenechal dopovedať, dokonca donútil môjho manažéra, aby mi dal hodnotenie, že sa neviem správať. Toto trvalo nejaké 3 mesiace a musím priznať, že som už o sebe skutočne pochybovala. Najhoršie však bolo, že sa ma vtedy nikto nezastal, pretože každý vedel, že keby tak urobí, dostane sa na rovnaký blacklist ako ja.”
Čo vaša súčasná práca? Aké je to pre ženu v technologickom sektore ako Microsoft?
„Vidím, že je u nás štandard, keď vedúce role zastupujú ženy. A nebavíme sa len o šéfkach HR, ale ženách, ktoré vedú biznis. V Microsofte mám aj tzv. osobného sponzora, ktorý je síce veľmi kritický, no technicky premýšľajúci a dáva mi perfektnú spätnú väzbu, ktorá skvalitňuje moje výstupy tak, aby komunikácia sedela. Taktiež vytvárame vo firme tzv. resource groups, ktoré si sami organizujú rôzne akcie a mentoringy, napríklad pre LGBTQ+ komunitu, aj pre ženy. Ja sa v jednej takejto skupine nachádzam, pretože nielen, že chcem podporovať druhých, ale stále chcem byť sama mentorovaná. Aj napriek skúsenostiam sa rada pýtam na spätnú väzbu a v rámci našej skupiny to je zakaždým bez akéhokoľvek útočenia či závisti. Je to hlavne o vzájomnej podpore a toto sa snažím prenášať aj mimo Microsoftu, do iných kultúr a mentoringových programov.”
AI je nástroj, na druhej strane ste vy
Mimo Microsoftu prednášate aj znalosti v rámci AI, ktoré ste vy sami nadobudli po päťdesiatke. Čo vás inšpirovalo k učeniu?
„Nevadí mi profilovať sa ako žena po päťdesiatke, ktorá sa začala učiť o AI, aby som ďalej motivovala ostatné ženy, že nikdy nie je neskoro naučiť sa niečo nové. Išlo to ale určite ruka v ruke s Microsoftom, kde sa človek AI jednoducho nevyhne. Firma pre nás organizuje nielen rôzne školenia, ale učíme sa aj medzi kolegami. Navzájom sa povzbudzujeme, aby sme AI využívali, pretože potom tú vonkajšiu bublinu len ťažko presvedčíme, nech ju tiež používa vo svoj prospech, keby sme tomu sami neverili. AI mení mindset toho, ako pracujeme a je budúcnosťou ľudí, firiem, aj svetovej ekonomiky. Preto aj napriek tomu, že školenie AI nie je náplňou mojej práce, robím to mimo Microsoftu. Školím neziskovky, novinárky a novinárov na konferenciách, moje kamarátky. Vidím v tom potenciál, pretože ja sama som začala veriť v AI a jej benefity, keď som spozorovala, že ich využívajú aj ostatní. Myslím si, že je to spôsob, ako ju dostať čo k najširšiemu počtu ľudí.”
Zaskočilo vás niečo pri učení? Keďže sa v komunikácii pohybujete dlhé roky, aké najväčšie zmeny v nej vnímate, v porovnaní s dnešnou dobou, kedy sa AI dennodenne využíva?
„Zaskočilo ma, aké je to celé jednoduché. A ako veľmi mi to vie pomôcť v práci, ktorú vykonávam. Začiatky AI boli predovšetkým o práci s textom a o tom je v podstate aj moja práca. Ja AI niečo napíšem, ono mi odpovie naspäť. Čo je možno rozdiel medzi našou a dnešnou generáciou je, že ja už mám nejaké životné skúsenosti a keď vidím výsledok od AI, tak si dokážem povedať, či sa mi tá odpoveď pozdáva alebo by som skôr reagovala inak. Veľké riziko pre mnohých mladých ľudí je, že bezhlavo preberajú výsledky viac, ako je potrebné. V Microsofte stále pripomíname: Uvedomte si, že AI je nástroj, na druhej strane ste vy. Je na vás, či ten výsledok prijmete alebo nie. Preto dnes musíme brať ohľad na vzdelávanie. Nie iba v zmysle naučiť ľudí, ako promptovať, ale aj ako AI vyhľadáva informácie, ktoré po nej chceme. Akú má motiváciu poskytnúť nám konkrétne výsledky. Čo spôsobilo, že nám dodala práve tieto výsledky, pretože z našej strany mohla pokojne prísť nápoveda, ako zareagovať a čo očakávame, že nakoniec odpovie.”
Mnohí používajú pri promptoch emoji, pozdravy, na záver sa poďakujú, poprosia. Ako expertka na komunikáciu, aj v rámci AI, čo si o tom myslíte?
„Ja osobne nepíšem “dobrý deň” alebo “ahoj”, ale používam “prosím”. Odporúča sa totiž komunikovať prirodzeným jazykom a “prosím” je pre mňa prirodzené, rovnako ako poďakovanie. Tieto dve používam zakaždým. Samozrejme, závisí aj od toho, akú AI využívate. U mnohých je to dnes práve ChatGPT, Gemini či Copilot. Ja som osobne veľká fanúšička, až ambasádorka Copilotu :) Nielen pre to, že spadá pod Microsoft, ale ide o zabezpečenú AI, ktorej dôverujem. Veľkou výhodou je, že vám poskytne aj zdroje, z ktorých pre vás čerpal informácie. Taktiež pracuje v bezpečnom prostredí a keď máte platenú verziu, vidí do celého vášho Microsoft prostredia, takže vie ťahať dáta aj odtiaľ, nielen z internetu.”
Karolína Kříženecká vedie prvý ID tím v Česku
Na začiatku ste už načrtli, že ste športovkyňa, ktorá rada strieľa góly. Ako ste sa dostali k pozemnému hokeju a z aktívnej hráčky neskôr na trénerku?
„Pozemný hokej hrám od šiestich a aj som pri ňom zostala. Vždy to bol pre mňa nielen zápas, ale hlavne pobyt v tíme. Tím, ktorý som si nevybrala, ale musela som sa naučiť s ním vychádzať. Často riešite konflikty, ako napríklad, že nie každý je výkonnostne orientovaný tak ako vy. Sú tam rôzne osobnostné a inteligenčné rozdiely, čo tiež zohrávajú dôležitú úlohu a to som si postupne začala uvedomovať. Najprv ako kapitánka, neskôr ako trénerka.
„Pôvodne som z Rakovníka a keďže tam vtedy nebol iný tréner, tak som sa chtiac-nechtiac stala hrajúcou trénerkou. Extraligu som končila v 43 rokoch, ale to už som žila v Prahe a povedala som si, že budem hrať pre radosť, prípadne nejaké veteránske ligy. No začala som pomáhať ako asistentka trénera na Slávii v dievčenskom tíme a po roku som to celé prebrala. Dnes trénujem reprezentáciu do 16 rokov, mladých chlapcov aj dievčatá. Pravidelne sa chodím učiť od iných trénerov zo zahraničia. Baví ma, ako ten šport otvára možnosti do medzinárodného sveta. Bola som kvôli tomu v Nemecku, Belgicku, v Kanade či v Singapure. No a skúsenosti zo zahraničia potom využívam tak, že sama školím trénerov, pretože pozemný hokej je stále malý šport v Českej republike.”
Dokonca trénujete aj ľudí s intelektovým znevýhodnením. Čo vás k tomu viedlo?
„Pred siedmimi rokmi sme v Česku založili prvý “Intellectually Disabled”, teda skrátene ID tím. Dialo sa to vtedy vo svete a my sme boli rovnako motivovaní, aby sa pozemný hokej stal športom, ktorý je skutočne pre každého. Tak som to skúsila a po jednom tréningu som vedela, že to má zmysel. Bolo to úžasné a vnímali to tak aj ostatní. Preto sme minulý rok založili ešte jeden ID tím. Všetci to robíme dobrovoľne a v rámci nášho voľného času. Určite by to chcelo aj častejšie, no momentálne trénujeme jedenkrát za dva týždne. S tým prvým tímom, ktorý už trénuje dlhšie sme sa dostali na majstrovstvá Európy, aj na Special Olympics s krásnym nástupom na olympijskom štadióne v Berlíne. Čo je na tom úžasné je nielen to samotné zahraničie, ktoré si zažijú na vlastnej koži, ale aj to, že pozemný hokej im vniesol do života niečo, čo im chýbalo – skutočný záujem.“
„Šport ešte stále nie je stabilnou súčasťou u ľudí s mentálnym postihnutím a predsa oni to majú podobne ako my – potrebujú sa hýbať, čím sa vytvárajú endorfíny, vďaka ktorým sú šťastní a je im dobre. Takýto ľudia sa navyše tešia, že sú v kolektíve, učia sa novým zručnostiam, primárne tým sociálnym. Sú rovnakí ako my. Podpora, láska, ale aj bežné konflikty v tíme či mierna závisť – pociťujú všetko. Keď cestujeme, tak sa hlavne učia, ako sa správať. Niežeby neboli slušní a vychovaní, to nie…skôr to, ako sa správať na ihrisku, čo si obliecť, že pred zápasom existujú určité rituály a povinnosti. Zároveň si často nájdu zahraničných kamarátov. Nerozumejú si, ale vôbec im to neprekáža. Zrazu sú súčasťou sveta, ktorý ich obohacuje. Je to krásne pozorovať a preto, dokým to budem stíhať, veľmi rada sa im budem venovať.”
Aj v rámci športu sa musíme opýtať, aké je to pre ženu vo svete pozemného hokeja, či už v pozícii aktívnej hráčky alebo trénerky? Je prístup iný než voči mužom?
„Aj napriek tomu, že je v pozemnom hokeji oveľa menšia konkurencia, tak stále nie je zvykom, že by tam ženy boli vidieť. A čím menší šport, tým horšie. Úplne tomu nerozumiem, pretože ešte aj keď sa rozprávam s kamarátkami, ktoré robia iné športy, tak akonáhle sú vo vedení nezaujatí chlapi, tak aj tá samotná federácia sa rozrastá, pretože berú ženy ako rovnocenné partnerky. Jedine vtedy to skutočne funguje, aj v progrese celého športu. Ženy sú pracovité, poctivé, prinášajú nové nápady do tímu, robia viac vecí naraz a odvádzajú skvelé výkony. Rastú tie federácie, v ktorých si muži cenia tento potenciál, namiesto toho, aby ho potláčali.”
„Pamätám si, že aj napriek tomu, že som bola najlepšou strelkyňou ligy a kapitánkou, nikto so mnou nepracoval na mojich silných stránkach. Vždy sa len odo mňa očakávalo, že to bude dobré, no nikto ma nepodporoval. Zrazu, keď som prešla do reprezentácie, bola som nervózna a vôbec som si neverila. Myslím, že to bolo práve tým, že to, čo som vedela, som nedokázala predať v inom prostredí. A to sa teraz snažím preniesť do svojho spôsobu trénovania – podporujem ľudí. Hľadám v nich tie silné stránky. Snažím sa im ukázať, že im dôverujem. Nepotrebujem mať predsa vystresovaného hráča na ihrisku. V závere to nikomu nič dobré neprinesie, pretože môžu byť na tom perfektne fyzicky aj technicky, ale keď ich zradí hlava…”
Ako zvládate balancovať prácu v Microsofte, učenie o AI, zároveň hokejové tréningy?
„Často dostávam otázku, kedy spím :) Nedokážem však normálne fungovať, kým nespím aspoň tých 7 hodín. Určite by som si zo svojho spánku neukrojila v prípade, keby niečo nestíham. Spánok je pre mňa základným spôsobom regenerácie. Taktiež musím povedať, že šport ako pozemný hokej po práci v Microsofte, kde celý čas pracujem hlavou, je skvelým vypnutím. A tým, že trénujem iných, núti ma to ešte viac zabudnúť na prácu, pretože potrebujem byť na ihrisku pre svoje hráčky a hráčov. Mám veľmi silnú vnútornú motiváciu, disciplínu a správne nastavený time management – na ten využívam aj AI :) Aby som si, napríklad, usporiadala svoj plný inbox a Teams prostredie, AI mi vytvára “to do list” podľa urgencie, ktorým si veľmi pomáham. Pravidelne mi chodí do emailu a ide o perfektný základ, ktorým sa počas dňa riadim, aby som všetko načas postíhala.”
Čo by ste na záver odkázali našim čitateľkám?
„Vždy sa mi najviac vyplatilo byť autentickou. Síce vnímať spätnú väzbu, ale nebyť tou, za ktorú ma chcú ostatní. Keď vás niekto nehodnotí dobre, neznamená to, že vy sama nie ste dobrá. Je dôležité si to uvedomiť, pretože ja sama som s tým mala nesmierny problém, napriek obrovským skúsenostiam.“
„Naučila som sa však netlačiť tam, kde ma nechcú a dostatočne neocenia. Už sa zbytočne nevytáčam, keď mi nejaký chlap povie: Ježiš, zase tá Kříženecká :) Väčšinou to prichádza od tých, ktorí nič nedokázali a vlastne, nič konkrétne mi nevedia vytknúť. Preto ponúknem, čo viem a buď to zoberú alebo nie. V závere je to ich rozhodnutie a na mojej kvalite a potenciáli to nič nemení. Ocenia to zase niekde inde. Musím sa priznať, že s týmto nastavením sa mi neskutočne uľavilo. V tomto prajem silu všetkým ženám, aby sa na konkrétnu situáciu dokázali pozrieť s odstupom, zhlboka sa nadýchnuť a nenechať sa kritikou stiahnuť dole.”
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier.
Zdroj: zenyvmeste.sk
