Trvalo roky, než dosiahla niečo, čo je pre mnohých takmer nemožné. Krok po kroku našla samu seba a odvahu žiť mimo uzavretú a nedostupnú komunitu Svedkov Jehovových.
Narodila sa medzi Svedkov Jehovových
Nič iné ako život s v komunite Jehových svedkov spočiatku nepoznala, hoci v rodine majú aj katolíkov, či ateistov. Narodila sa do nej ako druhá generácia.
Na Slovensku sú Svedkovia Jehovovi 6. najväčšou náboženskou skupinou a hlási sa k nim viac ako 17-tisíc obyvateľov Slovenska. Pred svetom sú uzatvorení a poznáte ich najčastejšie tak, že stoja pri stojanoch s časopisom Strážna veža alebo vám zaklopú na dvere, aby sa porozprávali o zmysle života.
“Od malička som bola ako Matka Tereza, čo chce zachrániť svet. Naučila som sa cudzí jazyk a chcela som slúžiť ako misionárka. Ja som mala stále potrebu hovoriť o tom, čomu verím a evanjelizovať. Učiteľkám som nosila časopisy a chcela som všetkých zachrániť, lebo som žila ako dieťa v tom, že ak nevydám svedectvo o Bohu, tak budem mať hriech a tým ľuďom ublížim,” spomína si Jana.
Detstvo - pekné, no osamelé
Jej detstvo malo dve podoby. Chváli tú, ktorá bola o pravidlách slušnosti, morálke, dobrom správaní - pozdraviť sa druhým, byť vďačná za to, čo má. “Veľmi som vnímala rozdiel medzi mnou a bežnými deťmi. Od mala som vnímala, že sa nezodpovedám iba rodičom a štátu, ale Bohu,” hovorí Jana.
Tá druhá časť detstva výrazne poznačila jej život, hoci trvalo roky, než na to prišla. “U mňa sa už od malička rozvíjal strach, nie veľmi zdravý, z toho duchovného. Až príliš som si veci vyčítala - keď som niečo urobila zle, tak aj rok som sa vedela za to sužovať a vyčítať si, že som urobila niečo, čo sa Bohu nepáči.”
V komunite ju učili, že má ľutovať svoje hriechy a Jana to brala veľmi vážne. Žila v skupine, pre ktorú bolo dôležitejšie udržiavať disciplínu a pravidlá, ako riešiť, čo takáto záťaž robí s psychikou malého dieťaťa.
“To bola tá odvrátená strana môjho detstva. Nevedela som uchopiť pocit viny a pracovať s ním a malo to aj následky v mojom správaní, ale vtedy som tomu nerozumela. Až neskôr, keď som začala navštevovať psychologičku a chodiť na terapie - až ako dospelá som to uvidela,” vraví.
V škole vysvetľovala, prečo neslávi Vianoce
Do základnej školy chodila ako iné deti, akurát mala namiesto náboženstva etiku. Najviac sa rozdiely prejavili, keď prišli sviatky - Vianoce a Veľká noc, ktoré ona a jej komunita neoslavovali.
“Už ako dieťa som bola naučená dosť dobre obhajovať svoje názory pred spolužiakmi aj pred pedagógmi. Naspamäť som vedela odcitovať pasáže z Biblie, prečo nemôžem oslavovať Vianoce,” hovorí Jana. Bolo pre ňu ľahšie zvyknúť si, že nebude mať Štedrý deň, ako prijať sociálne odlúčenie s tým spojené.
“To bolo veľmi náročné, pretože ja som veľmi spoločenský človek a veľmi ťažko som znášala, že som sa nevedela začleniť medzi spolužiakov a ľudí, lebo som pre nich bola vždy divná,” vysvetľuje.
Prečo nie je žena pred Bohom rovná mužovi
Na základnú školu si napriek tomu spomína rada. Hlavne na učiteľky, ktoré ju tolerovali, hoci ako jediná v triede nebola katolíčka. Neponižovali ju, nešikanovali.
“Mala som učiteľku, ktorá pochopila, čo sa so mnou deje. Celé roky sa mi venovala, snažila sa mi priblížiť a ukázať, že ten môj svet nie je taký čierno-biely. To bol jeden z prvých ľudí, ktorý mi ukázal, že síce niečomu veríš, ale zamysli sa nad tým, že to môže byť aj inak. To bolo moje veľké šťastie,” hovorí dnes vďačne Jana.
Na strednej škole ju naopak čakalo peklo. “Tam už som zažila reálnu náboženskú šikanu - aj zo strany pedagógov, ktorí sa ma nezastali, aj od spolužiakov. To bolo najťažšie obdobie, ktoré spôsobilo traumu tak náboženskú, ako aj sociálnu,” vraví.
Nezapadala ani v škole, ani vo svojej náboženskej komunite. Z časti preto, že bola žena, ktorá ťažko zvládala nerovnosť pohlaví v náboženstve.
“Bola som veľmi výrazná, často som sa nahlas vyjadrovala a otvárala ústa aj tam, kde som nemusela. Vždy som bola trochu feministka, aj keď som verila náboženským veciam. Pýtala som sa, prečo ženy nemôžu prednášať na pódiu, prečo, keď chcem niečo povedať starším, mám to robiť v prítomnosti otca alebo manžela. Tomu som nerozumela, prečo nemám ako žena pred Bohom rovnakú pozíciu ako muž. Chcela som to rešpektovať, ale vnútorne to bolo pre mňa ťažké. Myslela som si, že som proste ťažká povaha a asi je chyba vo mne."
Verejná hanba a tvrdý pocit zlyhania
Potom sa stala vec, aká sa mladým dievčatám stáva, ale nemá také fatálne dôsledky, aké si prežila jana. Našla si v komunite priateľa a tajný vzťah prešiel do sexuálneho.
“U Svedkov Jehovových nie je dovolený predmanželský sex a keďže sa to stalo, zažila som si silný vnútorný boj. Na jednej strane niečomu veríš, ale ako človek to nevieš splniť. A tam nastáva zlom. Brutálne som si to zlyhanie vyčítala, ako by som niekoho zabila, aj bez verejného odsúdenia som samú seba zatratila ako človeka.” hovorí.
"Pojem náboženská trauma Označuje psychologické, emocionálne a vzťahové zranenia spôsobené náboženským prostredím, učením alebo komunitou, ktorá bola pre človeka autoritatívna, zavádzajúca, represívna, kontrolujúca alebo trestajúca."
Prevalilo sa to a prišla verejná hanba. Ešte nebola plnoletá, keď ju oficiálne vylúčili z komunity Svedkov Jehovových, nerozprávali sa s ňou ani priatelia a sklamaní boli aj rodičia. V ich očiach zlyhala. Vylúčila ju komunita a ani mimo nej nemala nikoho, kto by jej bol oporou. Ostala s tou nesnesiteľnou záťažou úplne sama.
Jana si aj napriek vylúčeniu v tom čase nevedela predstaviť život mimo komunity. Robila všetko, aby sa mohla vrátiť a po čase sa jej to podarilo. Ak však dúfala, že to bude nový začiatok, mýlila sa.
“Všetci v komunite vedeli, čo sa stalo a dávali mi pocítiť, že mám sekať dobrotu, lebo už mám záznam v pomyselnom registri trestov. Bolo to veľmi nepríjemné. Ako pre ženu to bolo veľmi ponižujúce, ako sa niektorí o mne vyjadrovali a ku mne sa to dostalo cez iných ľudí. Starší mi stále pripomínali, ako sa mám kajať a ako veľmi som Bohu ublížila. To je určite vec, ktorú by som chcela, aby riešili všetky náboženstvá. Aby tí, čo sú vo vedení, okrem toho, že sa o svoje ovečky starajú po duchovnej stránke, mali aspoň základné vedomosti o psychológii alebo terapii. Ak poviete psychicky slabej osobe niečo, čo je pre vás zdanlivo v poriadku, mali by ste vedieť prevziať aj následky, ktoré jej tým spôsobíte. Ja som sa z niektorých tých poznámok nevedela dostať celé roky. Takéto vzdelávanie a určitú prevenciu, by som rada videla vo všetkých náboženstvách,” vraví dnes Jana.
Depresie a lieky na spanie
Stratila sebahodnotu, zmenila pohľad na seba ako na ženu, lebo ju všetci vnímali ako pobehlicu. Už vtedy presvedčila rodičov, aby ju poslali k psychiatrovi, pretože trpela depresiou. Dokonca zvažovala samovraždu. Psychiater jej dal antidepresíva a lieky na spanie. “Chodila som ako taká mátoha, utlmovala ma to. Sama som si neskôr lieky vysadila, vedela som, že takto nechcem žiť,” hovorí. Na možnosť, že trpí náboženskou traumou prišla až o niekoľko rokov neskôr.
O tom, čím si Jana prechádza, nevedel nikto zvonku. Držala to v sebe ešte dlhé roky po incidente. “Tým, že boli Svedkovia Jehovovi aj prenasledovaní, tak tá generačná trauma tam je. Ja som nedôverovala inštitúciám - policajtom, psychológom, psychiatrom. Pre mňa boli potenciálne nebezpeční a bála som sa, že informáciami o dianí v organizácii by som Jehovovým svedkom mohla spôsobiť problémy,” vysvetľuje prečo.
Hľadanie riešenia jej zmenilo život
Začalo sa to meniť po svadbe. Vzala si muža z komunity, ktorý však vnímal, že sa trápi a podporoval ju vo všetkom, aby sa cítila lepšie.
“Uvedomovala som si, že mám zvláštne veci vo svojom správaní - sebaznehodnocovanie, sebapoškodzovanie v určitom slova zmysle, uvedomovala som si, že nemám úplne zdravý pohľad na život. Začala som si čítať knihy o osobnosti, absolvovala som viacero sedení, riešila som vzorce správania. Už som asi 4 roky chodila na terapiu, ale stále som nemala odvahu nič zlé povedať o tom, čo som prežívala ako dieťa. Bála som sa, že ak o tom budem hovoriť, mohla by som komunitu vystaviť nejakému nebezpečenstvu,” opisuje svoju bolestivú dilemu.
"Náboženská trauma sa môže prejavovať širokým spektrom post-traumatických príznakov ako sú – úzkosti, panické stavy, flashbacky, všeobecný pocit viny alebo hanby, depresia, disociácia, strach zo slobody, nefunkčné vzťahy, najmä partnerské a sexuálne."
Až po rokoch hľadania narazila prvý raz na terapeutku - ženu. Dovtedy to boli len muži. “Ona veľmi citlivo, bez nátlaku, so mnou postupne otvorila tému - vylúčenia v detstve, a tam som prišla na to, že mi to definovalo celý život. A že tá téma nie je ani uzatvorená a už vôbec nie zahojená,” hovorí.
Najťažšie pre ňu bolo dovoliť si povedať, že jej ublížili. “Tým mi to začalo dávať zmysel a začala som sa kriticky pozerať na to, čo učia, čo som tam zažila a čo to so mnou urobilo.”
Uzdravovací proces trval dlhé roky. Nakoniec z komunity Svedkov Jehovových odišla.
Nekritizuje presvedčených za ich názory
S odstupom vie, že si prešla niečím, čo ju naučilo vypočuť si každého a neodsudzovať ho za jeho názory.
“Ktokoľvek chce zmeniť názor toho druhého, tak to nepríde zo dňa na deň. Ak chceš z komunistu urobiť demokrata, nepodarí sa to tak, že sa s ním pohádaš. Len tým, že sa mu veľmi veľa budeš venovať a správať sa k nemu ako k človeku. Všetci ľudia, ktorí ma presviedčali, že mi to nerobí dobre, ma ešte viac utvrdzovali v tom, že svet je nebezpečný, čo ma vlastne vracalo späť do komunity. Skutočne mi pomohli ľudia, ktorí neútočili na moje presvedčenie, ale rozprávali sa so mnou o tom.”
Sprvu sa na Svedkov Jehovových veľmi hnevala. Dnes, keď ich vidí na ulici, dokáže im kúpiť čaj, aby nemrzli, ale nerozpráva sa s nimi. “Chcem im mojím životom dokázať, že budem dobrý človek, aj keď už nie som Jehovov svedok,” vysvetľuje.
Vianoce prežíva po svojom
Ani dnes neoslavuje s manželom Vianoce, ale má rada tú atmosféru, kedy spomalíme a oveľa viac pomáhame druhým. “To mám na tomto období veľmi rada - urobím nejakú maličkosť, ktorú darujem aj cudzím ľuďom. Vianoce pre mňa nemajú náboženský zmysel, ale rada vidím, že sa v tomto období ľudia viac zamýšľajú nad životom,” vysvetľuje spokojne.
Ona sa už nad životom zamýšľa inak. V komunite ju učili, že bude žiť večne, preto si dnes oveľa viac užíva vymedzený čas s rodinou a priateľmi. “Chcem čas na tejto zemi využiť naplno a pomáhať. Uvedomujem si to viac ako bežní ľudia, inak to prežívam,” dodáva.
Náboženská trauma a psychická odolnosť
Náboženská trauma je pre ňu silná emócia, s ktorou musí stále pracovať. “Keď zlyháš ako človek, povieš si, že sa Ti niečo v živote nepodarilo, ale keď je to náboženská trauma, tak máš pocit, že Ti ani smrť nepomôže. Dokonca ani samovražda ti nepomôže. V tej chvíli to pre teba nemá riešenie,” hovorí.
Pomáha ju zvládnuť aj iným ľuďom. “Myslím si, že hocijaký problém sa dá vyriešiť, ak je človek psychický odolný, čo nakoniec zachránilo aj mňa. Snažím sa s ľuďmi na tom pracovať, aby krízy nevideli ako konečnú stanicu - či sú to problémy v práci, v rodine, vždy je tu riešenie,” hovorí Jana.
Po rokoch hľadania sa cíti byť v spoločnosti prijatá taká, aká je. Cíti sa bezpečne a dnes už našla svoj vnútorný pokoj.
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier.
Zdroj: zenyvmeste.sk
Autor: Miriam Zsilleová
