Keby sme nášmu 8-ročnému ja povedali, že namiesto cornflakeov a mlieka budeme ráno miešať zeler, špenát, banán a jablko, že si dobrovoľne pridáme ružičkový kel a že namiesto koly budeme piť čerstvo naliatu vodu z vodovodu, pravdepodobne by odišiel s bublinkovou limonádou v ruke.
Genetický kód chutí
V priebehu života sa naučíme spájať určité chute s novými pocitmi. Keď sme malí, všetko sladké je pre nás rajom na zemi. Od narodenia sme totiž kŕmení mliekom našej mamy – a ako chutí? Sladko. Presne ako plodová voda, v ktorej sme sa vznášali. Aj zrelé ovocie chutí sladko, túto informáciu nám príroda vložila do génov. Rovnako ako informáciu, že všetko, čo chutí pekne slano, má s najväčšou pravdepodobnosťou zdravý obsah živín. Ak naopak v detstve vložíme do úst niečo horké alebo kyslé, zaznejú poplašné zvony: „Počkaj, zastav! To musí byť pokazené alebo jedovaté!“ Podľa motta „Čo je horké, to do mojich úst nepatrí“ najprv odmietame všetko, čo sa nám zdá podozrivé.
Odpor strieda zvedavosť
Čím sme starší, tým sme zvedavejší a odvážnejší. Naša chuťová pamäť si postupne zapisuje nové zistenia. Olivy nás nezabijú, naopak, dodávajú cestovinám ten správny šmrnc. Pivo? Zisťujeme, že chutí výborne aj bez sladkých sirupov či limonád. A čo je vlastne lepšie než čerstvá, chrumkavá rukola?
Namiesto čiernobieleho vnímania „chutné – nechutné“ zrazu objavujeme nekonečnú paletu odtieňov. Chuť môže byť slaná, pikantná, orientálna, osviežujúca alebo hrejivá „ako od mamy“. Učíme sa, že stačí správne ingrediencie skombinovať, aby sme dosiahli dokonalý výsledok. Svet chutí sa pre nás stáva dobrodružstvom, kde hranice určuje len naša predstavivosť.
Zatiaľ čo v kuchyni experimentujeme, naše telo neustále pracuje na obnove našich zmyslov. Práve čuch hrá pri jedení kľúčovú úlohu – spomeňte si, ako fádne chutí aj to najlepšie jedlo, keď máte upchatý nos.
Okolo 60. roku života už regenerácia nervov a buniek neprebieha tak hladko a pravidelne. Počuli ste už niekedy sťažnosť „Predtým to chutilo lepšie“? Pravdepodobne to nie je nostalgia za starými časmi, ale čistá biológia – ich zmysly boli vtedy jednoducho citlivejšie.
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier.
