Ukazuje sa, že stresom sa môžeme od ostatných aj „nakaziť“. Výskumy naznačujú, že pozorovanie iného človeka, ktorý prežíva stres, môže vyvolať stres aj u nás. Čo je teda empatický stres a čo s ním majú spoločné zrkadlové neuróny?
Môžete „chytiť“ stres od niekoho iného?
Podľa definície Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) je stres stav úzkosti alebo duševného napätia vyvolaný náročnou životnou situáciou. Úlohou tejto prirodzenej reakcie organizmu je motivovať nás k zvládaniu ťažkostí a hrozieb. Hoci stres v určitej miere zažíva každý z nás, jeho vplyv na celkové zdravie závisí predovšetkým od toho, ako naň dokážeme odpovedať a ako ho zvládame.
Ukazuje sa však, že stres nemusí prameniť len z našich vlastných skúseností. Štúdie z roku 2014 naznačujú, že stres môže byť doslova nákazlivý. Pozorovanie inej osoby v stresujúcej situácii totiž môže viesť k uvoľneniu kortizolu (stresového hormónu) aj v našom vlastnom tele. Tento jav sa odborne nazýva empatický stres. Najvýraznejšie sa prejavuje pri kontakte s blízkymi či priateľmi, no môže nastať aj vtedy, keď sledujeme úplne cudzieho človeka.
Tento prenos emócií prebieha prostredníctvom takzvaných zrkadlových neurónov. Ide o mozgové bunky, ktoré sa aktivujú vo chvíli, keď pozorujeme činnosť vykonávanú niekým iným. Takto stimulované neuróny v nás následne podnecujú napodobňovacie správanie. Typickým príkladom je zívanie, ktoré sa nepovažuje za nákazlivé náhodou – náš organizmus naň reflexívne reaguje hneď, ako ho vidí u inej osoby.
Rovnaký mechanizmus funguje aj pri emóciách. Keď vidíme niekoho vyčerpaného, môžeme začať pociťovať únavu aj my. Podobne nás môže podvedome ovplyvniť aj osoba, z ktorej vyžaruje napätie, v dôsledku čoho tento negatívny stav preberieme do vlastného prežívania.
Mechanizmus na prežitie
Z hľadiska evolúcie je prenos emócií mechanizmom, ktorý mal odjakživa zvyšovať šancu na prežitie. Keď jednotlivec zachytí hrozbu, jeho emocionálna reakcia slúži ako okamžitý varovný signál pre ostatných členov skupiny. Tento prenos prebieha podvedome a nie je vlastný len ľuďom, ale aj mnohým iným živočíšnym druhom.
Úlohou stresovej reakcie je pripraviť organizmus na zvládnutie záťaže (stresora). Keď sa telo nastaví na režim „boj alebo útek“, do krvného obehu sa uvoľnia zásoby glukózy, zrýchli sa srdcová frekvencia a utlmia sa funkcie, ktoré sú v danom momente druhoradé, napríklad trávenie.
Hoci je takáto odpoveď v akútnych situáciách prospešná, v každodennom živote moderného človeka sú stresory najčastejšie psychického charakteru a pôsobia dlhodobo. Na rozdiel od krátkodobého evolučného stresu je chronické napätie pre ľudské telo a mozog mimoriadne škodlivé.
Samoregulácia ako cesta k ochrane
Dlhodobá prítomnosť stresových hormónov v krvi je dnes, žiaľ, častým javom. Mnohé aspekty bežného dňa vnímame ako ohrozujúce, v dôsledku čoho sa v tele spúšťajú obranné mechanizmy s príliš vysokou frekvenciou. Situáciu komplikuje aj fakt, že stres dokážeme absorbovať z nášho okolia – aj jeden vystresovaný kolega môže negatívne ovplyvniť atmosféru v celej kancelárii.
Hlboká empatia nám síce umožňuje lepšie rozumieť iným, no zároveň nás robí zraniteľnými voči ich napätiu. Čo teda môžeme robiť? Kľúčom je individuálny prístup a rozvoj schopnosti zvládať stres. Účinnými nástrojmi sú napríklad dychové cvičenia, pobyt v prírode či pravidelná fyzická aktivita.
Naša odpoveď na záťaž zahŕňa emocionálnu aj fyziologickú sféru. Je dôležité pamätať na to, že reakcia na stres má adaptačný charakter. To znamená, že sa môžeme naučiť také vzorce správania, ktoré nás pred negatívnym vplyvom stresu ochránia alebo ho aspoň výrazne zmiernia.
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier.
