Na niektoré spomienky nezabudnete nikdy. Hoci by ste veľmi chceli, nedajú sa vymazať, lebo sú mimo vášho vedomia. Uložili sa do pamäti, ktorá je staršia než slová. Do pamäti pocitov. Pre mňa bola celé roky takou stopou angličtina. Už len to slovo vo mne kedysi vyvolávalo napätie.
Osobnú spoveď oceňovanej manažérky o strate a hľadaní pod názvom Kto som, keď sa nik nepozerá kúpite v letnej zľave 25 %.
Tí druhí, ktorí kazia priemer
Jazyky mi nikdy nešli ľahko. Slovenčina bola pre mňa večným bojom s gramatikou a ruštinu som zvládla len vďaka jednej úžasnej pani učiteľke. Bola to žena, ktorá vedela, že jej predmet nemilujeme, a predsa nás učila s rešpektom a ľudskosťou. Nikdy nás neponižovala, nesúdila, nezhadzovala. Dokázala nás pripraviť na maturitu, ale najmä nám dala pocit, že sme dosť dobrí aj vtedy, keď jazyk nebol našou silnou stránkou.
Angličtina však bola celkom iný príbeh. Náš angličtinár bol úplným opak ruštinárky. Mal svojich vyvolených, tých, ktorým jazyk šiel prirodzene. Tých, ktorých si rád vyberal na odpovede, ktorých chválil, ktorých prítomnosť mu robila radosť.
A potom som tu bola ja. A ešte pár ďalších. My sme boli „tí druhí“. Tí, ktorí kazia priemer, ktorí „nechápu“ a ktorí v jeho svete úspechu nemali miesto. Medzi nami sa postupne vytvorila priepasť. A časom prerástla do múru, za ktorý som sa nedokázala dostať.
Pamätám si jeho slová: úsečné, ostré, presne mierené. Boleli. Dokážem si vybaviť jeho pohľad, ktorý vo mne zanechal pocit hanby. Počujem smiech triedy, keď ma vybral ako príklad toho, ako sa to nemá robiť.
Tvoj problém!
Dnes by to už asi nebolo možné. Dnes by na to reagovali rodičia, škola, psychológ. Vtedy, za socializmu, to však bolo iné. Nikto neriešil, ako sa dieťa cíti. Nikto sa nepýtal, čo v ňom učiteľove slová zanechali. Bolo to „normálne“. Ak ti niečo nejde, asi si lenivý. Ak si neschopný, je to tvoj problém.
Lenže detská duša tieto slová nezachytí hlavou. Zachytí ich srdcom, tak sa vo mne začal tvoriť vzorec: „Nie som dosť dobrá.“
Stačilo otvoriť učebnicu angličtiny a moje telo sa roztriaslo. Mozog odmietal spolupracovať, slovíčka sa mi rozplývali pred očami, gramatika nedávala žiadny zmysel. Cítila som len tlak, strach a poníženie. Moja trauma z angličtiny bola na svete.
Roky som sa jazykom vyhýbala. Bola to moja tichá dohoda so sebou: ak sa toho nedotknem, nebude to bolieť. Ale život má zvláštny spôsob, ako nás vždy vráti tam, kde sme si niečo v sebe uzavreli.
Každá rana nesie v sebe dar
Keď som začala pracovať vo firme so zahraničnými vlastníkmi, prišiel okamih, keď som už nemohla utekať. Angličtina sa stala nevyhnutnosťou. Vedela som, že ak chcem rásť, musím sa tomu postaviť zoči-voči.
Nebolo to jednoduché. Kurzy, zahraničné pobyty, večery strávené nad učebnicami. Prišli slzy, frustrácie aj chvíle, keď som to chcela vzdať. Ale postupne, krok za krokom sa začalo niečo vo mne meniť. Budovala som si nový vzťah k jazyku. Nie dokonalý, nie plynulý, ale dostatočný.
Dnes dokážem vystúpiť na konferencii, odprezentovať myšlienku, odpovedať na otázky. Gramatika je pre mňa stále viac intuitívna než naučená, ale jazyk už nie je môj nepriateľ. Stal sa nástrojom. A možno ešte viac stal sa dôkazom, že dokážem prekonať samu seba.
Pamätám si jednu terapiu, keď som sa vrátila spomienkami do triedy z angličtiny. Len čo som zavrela oči, telo reagovalo skôr než myseľ. Začalo sa triasť. Všetko poníženie, ktoré som si myslela, že som už dávno nechala za sebou, bolo zrazu späť. V tej chvíli som sa znovu cítila ako tá malá, bezmocná Iva, ktorá stojí pred tabuľou, nevie odpovedať a čelí výsmechu. Práve tam, v tom tichu, som pochopila, že každá rana v sebe nesie aj dar.
Ako vykročiť zo zaužívaných koľají, vám poradí uznávaná manažérka Ivana Molnárová v knihe Kto som, keď sa nik nepozerá. Knihu kúpite v letnej zľave 25 %.
