Na nezvyčajné správanie vnútorného jadra upozornili vedci z University of Southern California (USC) spolu s ďalšími výskumníkmi v štúdii publikovanej v prestížnom časopise Nature. Výsledky priniesli dôležité rozuzlenie dlhoročnej vedeckej diskusie o tom, či a ako sa vnútorné jadro pohybuje voči zvyšku planéty. Analýza ukázala, že po období rýchlejšej rotácie sa jeho relatívny pohyb spomalil a zmenil smer.
Vnútorné jadro pritom patrí k miestam, o ktorých vieme prekvapivo málo. Začína sa približne 5 150 kilometrov pod povrchom Zeme a siaha až do jej stredu. Tvorí ho prevažne pevné železo a nikel a obklopuje ho tekuté vonkajšie jadro. Veľkosťou je približne porovnateľné s Mesiacom a obklopuje ho tekuté vonkajšie jadro zo železa a niklu. Práve pohyby vo vonkajšom jadre sú zásadné pre vznik magnetického poľa Zeme.
Človek sa k vnútornému jadru, samozrejme, nemôže dostať a vedci ho nemôžu priamo pozorovať. Informácie preto získavajú nepriamo – predovšetkým zo seizmických vĺn, ktoré pri zemetraseniach prechádzajú hlbokým vnútrom planéty.
Ako vedci zistili, že sa jadro pohybuje inak
Výskumníci využili mimoriadne zaujímavú metódu. Zamerali sa na opakujúce sa zemetrasenia, teda otrasy, ktoré vznikajú na rovnakom mieste a vytvárajú veľmi podobné seizmické záznamy.
Štúdia pracovala so 121 zemetraseniami zaznamenanými v oblasti Južných Sandwichových ostrovov v rokoch 1991 až 2023. Vedci porovnávali seizmické vlny, ktoré prešli vnútorným jadrom a následne ich zaznamenali meracie stanice v Severnej Amerike. Niektoré vlnové priebehy sa v priebehu rokov zmenili a neskôr sa opäť začali podobať na staršie záznamy. To poskytlo výskumníkom spôsob, ako sledovať, kedy sa jadro vzhľadom na plášť dostalo späť do podobnej polohy.
Do analýz vedci zahrnuli aj neobvyklý historický zdroj údajov. Využili informácie z dvojice sovietskych jadrových testov z rokov 1971 až 1974, ako aj údaje z opakovaných francúzskych a amerických jadrových testov použité v predchádzajúcich výskumoch. Explózie totiž podobne ako zemetrasenia vytvárajú seizmické vlny, ktoré možno zaznamenať na veľké vzdialenosti.
Najskôr rýchlejšie, potom pomalšie späť
Výsledky ukazujú, že pohyb vnútorného jadra nie je jednoduchý ani rovnomerný. Podľa štúdie sa približne medzi rokmi 2003 a 2008 otáčalo voči zvyšku Zeme rýchlejšie. Následne sa situácia zmenila a medzi rokmi 2008 až 2023 sa jadro relatívne pohybovalo späť po podobnej dráhe, pričom tento pohyb bol približne dva- až trikrát pomalší.
Práve tu je dôležitý jeden detail. Tvrdenie, že sa „jadro Zeme začalo otáčať opačne“, môže znieť dramatickejšie, než aká je skutočnosť. Vedci hovoria o pohybe vnútorného jadra vzhľadom na zemský plášť a povrch. Neznamená to teda, že by sa vnútorné jadro jednoducho zastavilo a začalo rotovať opačným smerom ako celá planéta.
Podľa USC začalo vnútorné jadro približne okolo roku 2010 zaostávať a pohybovať sa pomalšie voči povrchu Zeme. Išlo o prvý takýto stav približne za štyri desaťročia.
Môže za tým byť dlhší cyklus
Jednou z možností je, že pozorovaná zmena patrí do oveľa dlhšieho prirodzeného cyklu. Samotná štúdia v Nature porovnáva výsledky so skorším modelom, ktorý predpokladal približne 70-ročné kolísanie pohybu vnútorného jadra a jeho spomalenie až zmenu relatívneho smeru približne okolo roku 2010.
Nové merania všeobecný trend podporili, zároveň však ukázali, že skutočný pohyb môže byť komplikovanejší než jednoduché pravidelné kolísanie. Rýchlosť pohybu dopredu a späť totiž nebola rovnaká. Autori preto upozorňujú, že na vysvetlenie dynamiky medzi vnútorným jadrom, tekutým vonkajším jadrom a zemským plášťom budú potrebné nové modely.
John Vidale z USC vysvetľuje, že za spomaľovaním môže stáť pohyb tekutého železa vo vonkajšom jadre, ktoré vnútorné jadro obklopuje. Úlohu môžu zohrávať aj gravitačné sily hustých oblastí zemského plášťa.
Pocítime zmenu jadra na povrchu Zeme?
Pravdepodobne nie. Aspoň nie spôsobom, ktorý by človek dokázal postrehnúť.
Zmena pohybu vnútorného jadra môže podľa vedcov ovplyvňovať dĺžku dňa, rozdiel je však mimoriadne malý. Vidale hovorí o zmenách rádovo okolo tisíciny sekundy. Takýto rozdiel sa prakticky stráca medzi ďalšími vplyvmi oceánov a atmosféry na rotáciu našej planéty.
Oveľa dôležitejší je preto vedecký význam objavu. Pohyb vnútorného jadra súvisí s dynamikou hlbokého vnútra Zeme a s procesmi vo vonkajšom jadre, ktoré sú späté aj so zemským magnetickým poľom. Vedci preto chcú jeho pohyb sledovať ešte podrobnejšie.
A možno zistia, že súčasný model je stále príliš jednoduchý. Ako poznamenal John Vidale, „tanec vnútorného jadra môže byť ešte živší, ako sme doteraz vedeli.“
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier.
Zdroj: svetzvedavo.sk
