Stále viac rodín čelí ťažkostiam spojeným s úzkosťami tých najmenších a rodičia sa často cítia bezmocní voči ich narastajúcemu strachu. Psychoterapeuti zdôrazňujú, že kľúčom k riešeniu je rozpoznanie zdroja problémov. V tomto článku vám predstavíme, čo deti trápi najčastejšie, a vysvetlíme, ako zaviesť účinné metódy podpory.
Keď sa prejaví tlak rovesníkov a internetu
Prvým vážnym zdrojom stresu býva vzťah dieťaťa s rovesníkmi. V procese dospievania začínajú mladí ľudia čoraz viac dbať na reakcie svojich kamarátov, chcú cítiť prijatie a neodlišovať sa od ostatných. Akákoľvek odlišnosť – spojená so vzhľadom, záujmami či pôvodom – môže viesť k pocitu vylúčenia, či dokonca vyprovokovať agresívne správanie zo strany skupiny. Ďalším faktorom, ktorý podnecuje úzkosť, je prítomnosť sociálnych sietí v živote tých najmenších. Používanie takýchto platforiem bez dozoru často vedie k neustálemu porovnávaniu sa s ostatnými, čo negatívne vplýva na sebahodnotenie. Keď deti sledujú zdanlivo dokonalý život svojich známych na internete, neraz sa začnú trápiť tým, že ich vlastná každodennosť týmto ideálom nezodpovedá.
Keď dieťa preťažia životné zmeny a povinnosti
Každá významná zmena, ako napríklad sťahovanie alebo nástup do novej školy, môže v deťoch vzbudiť zvedavosť a úzkosť zároveň. Aj keď takýto krok prináša objektívne výhody, dieťa spočiatku veľmi často vníma len to, o čo prichádza. Napríklad pre niektoré deti je ťažké okamžite pocítiť radosť z príchodu súrodenca, ak to sprevádza pocit straty doterajšieho postavenia v rodine. Okrem náročných životných zmien je príčinou neustáleho napätia aj preplnený harmonogram. Každodenné školské povinnosti a následné mnohé voľnočasové aktivity môžu spôsobiť, že mladý človek nemá ani chvíľu na regeneráciu. Dlhodobý nedostatok odpočinku vedie k hromadeniu stresu a znižuje chuť prijímať nové výzvy.
Nekonzistentnosť a trauma – zdroje skrytého strachu
Deti citlivo reagujú na nedostatok stability v každodennom rytme a v očakávaniach – najmä ak pre ne dôležití dospelí často menia stanovené pravidlá alebo chronicky meškajú. Takéto protichodné signály prehlbujú neistotu a v konečnom dôsledku zvyšujú pocit ohrozenia. Traumatické zážitky, aj keď sa z pohľadu dospelého môžu zdať málo podstatné, často zanechávajú emocionálnu stopu. Bežné uhryznutie psom či to, že je dieťa svedkom drobnej nehody, ním môže otriasť natoľko, že zostane dlhý čas v stave ostražitosti a plné obáv o vlastnú bezpečnosť.
Praktické spôsoby, ako podporiť dieťa
Úspešné zvládanie strachu sa vždy začína prípravou vhodného akčného plánu. Mnohí odborníci radia zavádzať tieto riešenia vtedy, keď je dieťa pokojné, ešte pred vznikom náročných, napätých situácií.
- Pomenovanie emócií – Prvým krokom je pomenovanie pocitov, s ktorými dieťa bojuje. Keď pochopí, že to, čo prežíva, sa dá opísať slovami, ľahšie sa mu o tom hovorí. Odborníci upozorňujú, že samotné nahlas vyslovené priznanie si nepríjemných predstáv z nich ešte nerobí realitu – deti postupne začínajú chápať, že negatívne scenáre sa v skutočnom živote nemusia vždy naplniť.
- Dychové cvičenia – Okrem rozhovoru je vhodné zaviesť aj jednoduché dychové cvičenia. Odporúča sa urobiť niekoľko hlbokých nádychov a výdychov, čo dieťaťu pomáha upokojiť telo a ovládnuť rozbehnuté myšlienky. Krátky rituál, napríklad pred spaním, posilňuje pocit bezpečia a umožňuje zmierniť napätie.
- Učenie uisťujúcich fráz (pozitívnych afirmácií) – Deti potrebujú jednoduché heslá, ktoré si môžu v krízových chvíľach opakovať. Podľa odborníkov si niektorí mladí ľudia sami vytvoria presvedčenie, že druhý pokus býva jednoduchší, čo ich motivuje k činnosti. Podobným spôsobom by sme ich mali povzbudzovať, aby v sebe nachádzali vnútornú silu a presviedčali sa, že dokážu čeliť výzvam.
Príklady uisťujúcich fráz:
- Na druhýkrát to bude ľahšie.
- Zvládnem to.
- Momentálne sa cítim takto, ale viem, že aj tie najhoršie pocity pominú.
- To, že si predstavujem niečo zlé, ešte neznamená, že sa to naozaj stane.
Naplánujte „okno na starosti“
Niekedy je užitočné stanoviť si počas dňa krátky časový úsek, kedy je dovolené trápiť sa do sýtosti. Pre dieťa je to signál, že emócie netreba potláčať, ale možno im dať konkrétnu podobu a priestor. Vo vyhradenom čase môže vykričať svoje frustrácie do vankúša alebo sa porozprávať s rodičom – po uplynutí stanovených minút sa však vráti k svojim bežným povinnostiam.
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier.
