Nový druh dinosaura opísal medzinárodný tím paleontológov vo vedeckej štúdii publikovanej v časopise Nature Communications. Fosílne pozostatky pochádzajú z amerických štátov Montana a Severná Dakota, konkrétne z geologického súvrstvia Hell Creek. Práve táto oblasť je známa nálezmi niektorých z najslávnejších dinosaurov všetkých čias. Infernogallus jamesi však zaujal vedcov nie svojou veľkosťou či nebezpečnými zubami, ale tým, že zuby vôbec nemal.
„Pekelné kura“ bolo veľké ako moriak
Novoopísaný dinosaurus žil približne pred 66 miliónmi rokov, teda na samom konci obdobia kriedy.
V tom čase sa svet dinosaurov blížil k dramatickému zlomu, ktorý napokon viedol k vyhynutiu všetkých nevtáčích dinosaurov.
Infernogallus patril medzi teropódy, skupinu, do ktorej zaraďujeme aj obávaného tyranosaura.
Na rozdiel od svojho obrovského príbuzného však nepredstavoval vrcholového predátora.
Meralo približne 1,5 metra a vážilo okolo 12 kilogramov. Veľkosťou tak pripomínalo dnešného moriaka.
Jeho telo malo podľa zaradenia k teropódom stavbu typickú pre dvojnohé dinosaury.
Najzaujímavejšou časťou však bola hlava.
Namiesto ostrých zubov mal tento tvor zobák prispôsobený na spracovanie mäkkej potravy.
Práve táto anatomická zvláštnosť priviedla vedcov k záveru, že sa pravdepodobne živil predovšetkým dužinatými plodmi a ďalšou mäkkou rastlinnou potravou.
Žil v rovnakom svete ako Tyrannosaurus rex
Názov Infernogallus nie je náhodný.
Odkazuje na geologické súvrstvie Hell Creek, ktorého názov sa dá preložiť ako „Pekelný potok“.
Práve tu sa zachovali fosílie množstva živočíchov, ktoré obývali Severnú Ameriku tesne pred veľkým vymieraním na konci kriedy.
V rovnakom prostredí žil aj Tyrannosaurus rex, jeden z najväčších mäsožravých dinosaurov v histórii.
Vtedajšiu krajinu obývali tiež triceratopsy s tromi rohmi či mohutné obrnené ankylosaury.
Prostredie však nevyzeralo ako suchá a nehostinná pustatina.
Oblasť dnešnej Montany a Severnej Dakoty tvorili subtropické nížiny s bohatou vegetáciou, vodnými tokmi a rozmanitými rastlinnými spoločenstvami.
Rástli tu aj kvitnúce rastliny produkujúce plody.
A práve tie mohli byť dôležitým zdrojom potravy pre novoobjaveného dinosaura.
Kým tyranosaurus lovil veľké živočíchy, jeho oveľa menší príbuzný zrejme využíval úplne iný zdroj potravy.
Tento rozdiel ukazuje, že ani príslušnosť k rovnakej veľkej skupine dinosaurov automaticky neznamenala podobný spôsob života.
Jeho zobák mal tri nezvyčajné vlastnosti
Najsilnejšie dôkazy o potrave infernogalla priniesla analýza čeľustí a zobáka.
Vedci identifikovali tri anatomické znaky, ktoré naznačujú špecializáciu na spracovanie mäkkej potravy.
Prvým bolo usporiadanie čeľustných svalov.
Tie podľa rekonštrukcie umožňovali pohyb čeľuste dopredu a dozadu, nielen jednoduché otváranie a zatváranie úst.
Druhým znakom bol pohyblivý čeľustný kĺb, ktorý umožňoval posun čeľuste.
Treťou zvláštnosťou bola sústava hrebeňov a rýh na zobáku.
Tieto štruktúry mohli pomáhať pri rozomieľaní a spracovávaní dužinatej potravy.
Podobné prispôsobenia možno dnes pozorovať u niektorých vtákov a korytnačiek, ktoré konzumujú mäkké rastlinné materiály.
Nezvyčajné však je, že infernogallus kombinoval všetky tri vlastnosti naraz.
Podľa hlavného autora štúdie, paleontológa Grega Funstona zo Stony Brook University v americkom štáte New York, takáto kombinácia nie je známa u žiadneho dnes žijúceho zvieraťa.
Objav preto rozširuje naše poznatky o tom, ako rozmanito sa dokázali dinosaury prispôsobiť rôznym zdrojom potravy.
Namiesto mäsa pravdepodobne vyhľadával ovocie
Dinosaury si mnohí ľudia predstavujú predovšetkým ako obrovských mäsožravcov alebo mohutných bylinožravcov, ktorí spásali listy stromov a nízku vegetáciu.
Skutočnosť však bola oveľa pestrejšia.
Infernogallus mohol patriť medzi dinosaury, ktoré sa špecializovali na konzumáciu ovocia.
Vedci predpokladajú, že jeho jedálny lístok tvorili bobule a ďalšie dužinaté plody kvitnúcich rastlín.
Tieto rastliny, odborne označované ako krytosemenné, sa začali objavovať približne pred 130 až 140 miliónmi rokov.
Postupne sa stali významnou súčasťou suchozemských ekosystémov.
Na rozdiel od nahosemenných rastlín, medzi ktoré patria napríklad ihličnany či ginká, vytvárajú kvety a semená uzavreté v plodoch.
Ich rozširovanie zásadne ovplyvnilo podobu pravekých ekosystémov.
S novými druhmi rastlín sa objavovali aj nové možnosti získavania potravy.
Objav infernogalla naznačuje, že niektoré dinosaury sa dokázali prispôsobiť práve rastúcej dostupnosti dužinatých plodov.
Jeho presný jedálny lístok však vedci nepoznajú.
Závery vychádzajú predovšetkým z anatomických vlastností čeľustí, nie z priameho nálezu ovocia v tráviacom trakte.
Mohli dinosaury roznášať semená podobne ako dnešné vtáky?
Objav otvára aj ďalšiu zaujímavú otázku.
Ak infernogallus konzumoval ovocie, mohol zároveň pomáhať rastlinám pri rozmnožovaní?
Mnohé dnešné vtáky a cicavce sa živia plodmi, ktorých semená následne prenášajú do nových oblastí.
Niektoré semená prejdú tráviacim traktom a dostanú sa do prostredia ďaleko od materskej rastliny.
Takýmto spôsobom živočíchy významne ovplyvňujú šírenie rastlinných druhov.
Vedci preto uvažujú, či podobnú úlohu nemohli v pravekých ekosystémoch zohrávať aj niektoré dinosaury.
Ak by sa táto hypotéza potvrdila, znamenalo by to, že dinosaury mohli byť dôležitými pomocníkmi pri šírení kvitnúcich rastlín.
Zatiaľ však nie je jasné, či infernogallus skutočne prenášal semená a či sa podieľal aj na rozširovaní väčších dužinatých plodov.
Na potvrdenie takejto ekologickej úlohy budú potrebné ďalšie fosílne a anatomické dôkazy.
Objav mení pohľad na posledné dinosaury
Paleontológovia dnes vedia, že dinosaury nepredstavovali jednotnú skupinu živočíchov s podobným spôsobom života.
Počas viac než 160 miliónov rokov svojej existencie sa prispôsobili mimoriadne rozmanitým podmienkam.
Niektoré druhy lovili veľkú korisť, iné sa živili listami, semenami, drobnými živočíchmi či kombináciou rôznych zdrojov potravy.
Infernogallus jamesi pridáva do tejto rozmanitosti ďalší pozoruhodný príklad.
Podľa spoluautora štúdie Thomasa Dudgeona z Kráľovského ontárijského múzea v Toronte objav naznačuje, že potrava dinosaurov mohla byť ešte rozmanitejšia, než sa doteraz predpokladalo.
Zároveň ukazuje, aké dôležité sú aj fosílie menších druhov.
Kým veľké kostry tyranosaurov a triceratopsov priťahujú najväčšiu pozornosť verejnosti, práve menšie dinosaury môžu prezradiť veľa o fungovaní celého pravekého ekosystému.
„Pekelné kura“ tak nebolo obávaným lovcom, ale pravdepodobne nenápadným konzumentom ovocia, ktorý žil v tieni najväčších predátorov svojej doby.
A práve jeho nezvyčajný zobák dnes vedcom pomáha lepšie pochopiť, ako sa dinosaury prispôsobovali meniacemu sa svetu krátko pred svojím vyhynutím.
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier.
Zdroj: svetzvedavo.sk
