Krik v rodine môže u detí vyvolávať pocit neistoty a neustálej ostražitosti. Takéto prostredie môže ovplyvniť ich správanie nielen počas detstva, ale niektoré naučené vzorce si môžu preniesť aj do dospelého života.
Problémom pritom nemusí byť iba samotný krik, ale aj spôsob, akým rodičia zvládajú svoje emócie a čo dieťa pri ich výbuchoch zažíva.
Potláčanie vlastných pocitov
Ak sa dieťa naučí, že vyjadrenie obáv, nespokojnosti alebo nesúhlasu môže vyvolať hnev, časom môže začať svoje emócie potláčať.
V dospelosti potom môže mať problém otvorene hovoriť o tom, čo ho trápi. Konfliktom sa radšej vyhýba a vlastné potreby odsúva bokom, aby zachovalo pokoj. Môže totiž stále očakávať hnev, trest alebo odmietnutie.
Nepokoj v stresových situáciách
Ľudia, ktorí vyrastali v prostredí častého kriku, môžu byť citlivejší na stres. Keď niečo nejde podľa plánu alebo si všimnú, že je niekto rozrušený, môžu automaticky očakávať najhorší možný scenár.
Niektorí reagujú obranným správaním alebo vstupujú do konfliktov, iní sú výrazne nepokojní. Ak sa v detstve naučili potláčať emócie, aby udržali doma pokoj, v napätých situáciách môžu mať problém zvládať vlastné pocity.
Ťažšie prijímajú kritiku
Ak boli chyby v detstve často sprevádzané krikom alebo trestami, aj dobre mienená kritika môže v dospelosti pôsobiť ako signál, že opäť „niečo pokazili“.
Namiesto toho, aby ju vnímali ako príležitosť niečo zlepšiť, si ju môžu brať príliš osobne a okamžite začať obviňovať sami seba. Takáto reakcia môže súvisieť aj s nižším sebavedomím.
Sú citliví na zvýšený hlas
Ľudia, ktorí často počúvali krik, môžu byť mimoriadne citliví na situácie, keď niekto zvýši hlas.
Výskumy spájajú vystavenie verbálnej agresii v detstve so zmenami v oblastiach mozgu, ktoré sa podieľajú na spracovaní zvuku a jazyka. Zvýšený hlas preto môže u niektorých ľudí pôsobiť ako hrozba a automaticky vyvolať spomienku na nepríjemné situácie z detstva, aj keď si uvedomujú, že súčasná situácia je úplne iná.
Ťažšie dôverujú druhým
Ak boli rodičia, od ktorých dieťa prirodzene očakáva bezpečie a ochranu, zároveň zdrojom strachu, dôvera k iným ľuďom sa môže budovať ťažšie.
V dospelosti sa potom môže objaviť problém s otvorením sa druhým bez pocitu zraniteľnosti. Človek môže vopred očakávať, že ho ostatní zrania, skritizujú alebo odmietnu.
Príliš sa snažia vyhovieť ostatným
Deti, na ktoré sa často kričalo, sa môžu naučiť, že konfliktu predídu vtedy, keď prevezmú vinu, ospravedlnia sa alebo vlastné potreby odsunú do úzadia.
To, čo im v detstve pomáhalo vyhnúť sa kriku, sa môže neskôr stať zaužívaným vzorcom správania. V dospelosti preto môžu uprednostňovať nálady a potreby ostatných pred vlastnými a neustále sa snažiť všetkým vyhovieť.
Ťažšie sa vyrovnávajú s autoritami
Ak boli rodičia ako prvé autority v živote dieťaťa zároveň zdrojom strachu, neskôr môže mať problém dôverovať aj ľuďom v mocenskej pozícii, napríklad nadriadeným v práci.
Autoritu si môže spájať s hnevom, trestom alebo nepredvídateľným správaním. Preto môže byť pre neho náročné úplne sa uvoľniť a dôverovať ľuďom, ktorí majú nad ním určitú moc.
Zľahčujú vlastné emócie
Ľudia, ktorí sa v detstve nenaučili zdravo vyjadrovať svoje emócie, môžu mať problém hovoriť o tom, čo cítia, aj v dospelosti.
Môžu sa príliš často ospravedlňovať, vyhýbať konfliktom alebo sami seba presviedčať, že „o nič nejde“. V dôsledku toho odsúvajú vlastné pocity a potreby do úzadia, čo môže ovplyvniť aj ich partnerské a ďalšie blízke vzťahy.
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier.
