Finančné bubliny, pyramídy a lietadlá sú staré ako peniaze samotné. Žijú z ľudskej chamtivosti, ktorá sa rokmi absolútne nezmenila. Dnes si predstavíme príbeh z 18. storočia, ktorý nám ukáže, že ľudia sa ani po stovkách rokov nepoučili. No aj to, že vysoká inteligencia a vzdelanie vôbec nie je protiváhou chamtivosti, a že FOMO (fear of missing out - strach, že niečo zmeškáme) je silnejší, ako rozum.
Predstavte si Londýn roku 1720. V uliciach sa prechádzajú muži v gigantických bielych parochniach, zatiaľ čo v preplnených kaviarňach, ktoré vtedy fungovali ako provizórne burzy, tečie prúdom káva, pivo a nekonečné sľuby o okamžitom bohatstve. Svet práve zažíva prvú skutočnú globálnu finančnú horúčku. Ľudia všetkých vrstiev – od slúžok, ktoré minuli celoživotné úspory, až po vojvodcov a vedcov – hromadne vyhadzujú peniaze za zdrap papiera, ktorý sľubuje, že ich premení na boháčov.
Vitajte v príbehu South Sea Bubble, najslávnejšej finančnej katastrofy v moderných dejinách. Do tejto schémy vložil peniaze aj známy vedec a učenec Isaac Newton. Aj on podľahol FOMO a potom mohol akurát tak plakať a pozerať sa, ako jeho slzičky gravitácia priťahuje k zemi.
Taká bola doba: čo pripravilo živnú pôdu pre špekulantov
V roku 1720 bola Británia vyčerpaná dlhými vojnami (najmä vojnou o španielske dedičstvo). Britská vláda sa ocitla v gigantických dlhoch, ktoré vtedajší finančný systém takmer nezvládal splácať.Nálada v spoločnosti bola zmesou únavy a obrovskej túžby po ekonomickom reštarte. Bank of England bola na svete len niečo vyše 25 rokov a moderné finančné trhy boli v plienkach. Ľudia nerozumeli tomu, čo sú akcie, ako fungujú dividendy, ale jedno chápali dokonale: keď niečo stúpne, predám to drahšie a zarobím.
South Sea Company založil v roku 1711 vtedajší britský lord pokladník (minister financií) Robert Harley (neskorší gróf z Oxfordu) spolu s finančníkmi a špekulantmi, medzi ktorými vynikal najmä Sir John Blunt. Celý projekt vznikol primárne ako politicko-finančný nástroj vlády (verejno-súkromné partnerstvo) na vyriešenie obrovského štátneho dlhu, pričom sa inšpiroval úspechom už fungujúcej Bank of England.
Pozornému čitateľovi neujde, že je prinajmenšom podivné, že britská vláda, hoci na tom bola finančne zle, proste podpíše takúto strategickú dohodu s úplne random novou spoločnosťou, ktorá nemá žiadny majetok ani históriu. Presne tak, bola v tom korupcia na najvyšších miestach.
Šéfovia spoločnosti (najmä prefíkaný Sir John Blunt) presne vedeli, že na schválenie zákona v parlamente potrebujú posvätenie od vládnych špičiek. Neponúkali im však len peniaze v obálkach – vymysleli oveľa sofistikovanejší systém. Ministrom a vplyvným politikom „darovali“ fiktívne akcie. V účtovníctve to vyzeralo tak, že títo páni akcie vlastnia, ale nezaplatili za ne ani cent. Firma sa tvárila: „Tu máte balík akcií, držte ich. Keď cena na trhu stúpne, my ich od vás 'odkúpime' späť za reálne peniaze a rozdiel vám vyplatíme ako čistý zisk.“ Boli to čisté úplatky s garanciou zárobku na účet naivnej verejnosti.
Na papieri to vyzeralo ako sen každého investora. Vláda s ním uzavrela dohodu: spoločnosť prevezme časť obrovského štátneho dlhu a výmenou za to dostane monopol na obchod s Južnou Amerikou a ostrovmi v Pacifiku.
- Realita vs. Mýtus: Južná Amerika bola v tom čase pod pevnou kontrolou Španielska, s ktorým bola Británia vo vojne. Britská loď mohla podľa zmluvy zakotviť v španielskych prístavoch len raz za rok a Španieli si z každého obchodu vzali 25% províziu. Reálny obchod prakticky neexistoval.
- Genialita podvodu: Spoločnosť to ale neriešila. Zistila, že na zbohatnutie nepotrebuje prevážať tovar, stačí predávať vlastné akcie.
- Pumping: Vedenie firmy začalo šíriť fabulácie o neuveriteľných náleziskách zlata a striebra v Novom svete. Vládni predstavitelia boli uplatení akciami, kráľovská rodina (vrátane princa z Walesu) sa stala tvárou firmy a cena akcií vystrelila z januárových 128 libier na neuveriteľných 1 000 libier v auguste 1720.
Festival absurdity: Keď vznikli najbizarnejšie firmy histórie
Keď ľudia videli, ako rýchlo bohatnú akcionári South Sea, v Londýne vypukla hromadná psychóza. Vznikli stovky nových firiem, známych ako „Bubble companies“, ktoré lákali investorov na tie najabsurdnejšie projekty, aké si ľudia dokážu predstaviť. Zlatá horúčka porodila bizarnosti, ktoré by dnes nevymysleli ani scenáristi komédií:
- Firma na nič: Istý podnikateľ založil spoločnosť s názvom „Spoločnosť na výhodné podnikanie, o ktorom sa nesmie vedieť“ (The company for carrying on an undertaking of great advantage, but nobody to know what it is). Vybral od ľudí zálohy po 2 guineách za akciu a hneď v noci ušiel do Európy.
- Perpetuum mobile: Investori nadšene sypali peniaze do firiem sľubujúcich výrobu strojov na večný pohyb.
- Zlepšenie britských oslov: Vznikla spoločnosť na importovanie „mužných oslov“ zo Španielska s cieľom vylepšiť genofond britských somárov.
- Ďalšie skvosty: Poistenie proti vykradnutiu, ťažba rašeliny na liečbu moru, výroba guľatých delových gúľ, či tavenie pilín na čisté drevené dosky.
Isaac Newton a jeho finančná záhuba
V epicentre tohto šialenstva sa ocitol aj jeden z najbystrejších mozogov ľudskej histórie – Sir Isaac Newton. Newton bol v tom čase mincmajstrom Britského kráľovstva, takže o peniazoch niečo vedel.
- Prvý krok: Na jar 1720 nakúpil akcie South Sea a keď ich cena vzrástla, inteligentne ich predal so ziskom 7 000 libier (vtedajší obrovský majetok).
- Fatálne zlyhanie: Hoci mal peniaze isté, sledoval, ako jeho susedstvo a známi naďalej bohatnú a kupujú si panstvá. Podľahol klasickému FOMO (strachu, že niečo zmešká).
- Krutý koniec: Nakúpil opäť, tentoraz na vrchole – za tisíc libier za akciu a vo veľkom objeme. Bublina čoskoro praskla a Newton prišiel o 20 000 libier (v prepočte milióny).
Zaujímavosť: Newton bol z incidentu taký zlomený, že do konca života zakázal komukoľvek vo svojej prítomnosti čo i len spomenúť slová „South Sea“. Do histórie vstúpil jeho slávny výrok:
„Dokážem vypočítať pohyb nebeských telies, ale nie šialenstvo ľudí.“
Veľký krach: Pád z Olympu
Bublina spľasla rovnako rýchlo, ako sa nafúkla. V lete 1720 začali insideri a riaditelia spoločnosti tušiť koniec a potichu predávali svoje akcie za reálne peniaze. Keď sa to prevalilo, nastala panika.
- Cena akcií padla z 1 000 libier na 130 libier za niekoľko týždňov.
- Stovky aristokratov, obchodníkov a obyčajných rodín skrachovali cez noc.
- V krajine prepukla vlna samovrážd, politici, ktorí do toho zaplietli štátne peniaze, utekali pred hnevom davu a britský parlament musel vyhlásiť núdzový stav.
Keď sa po páde bubliny zriadila parlamentná vyšetrovacia komisia (tzv. Výbor pre tajnosti), vyplávalo na povrch, že skorumpovaná bola takmer celá vláda:
- John Aislabie (minister financií / Chancellor of the Exchequer): Človek, ktorý mal strážiť štátnu kasu, bol hlavným spojencom firmy v parlamente. Za svoju podporu získal fiktívne akcie v obrovskej hodnote. Keď sa všetko prevalilo, stal sa prvým ministrom v britskej histórii, ktorého vyhodili z parlamentu a zavreli do obávaného Toweru.
- James Craggs starší a mladší (postmaster general a štátny tajomník): Otec a syn, ktorí takisto masívne profitovali z rozdávania fiktívnych balíkov.
- Kráľovská rodina: Do tichých biznisov boli zapletené dokonca aj milenky kráľa Juraja I. (George I.), ktoré dostali obrovské prídely akcií, aby kráľovský dvor nad celým podvodom prižmúril oči.
Keď začalo byť horúco, hlavný pokladník spoločnosti Robert Knight zbalil účtovné knihy – tie najdôležitejšie dôkazy o úplatkoch – a tajne utiekol do kontinentálnej Európy (chytili ho až neskôr v Rakúsku). Bolo verejným tajomstvom, že vládni predstavitelia mu útek umožnili, pretože sa desili toho, čo by priznania pokladníka znamenali pre ich vlastné krky.
Tu na scénu nastupuje Robert Walpole (muž, ktorý sa neskôr stane historicky prvým skutočným britským premiérom). Walpole šikovne využil chaos na to, aby zachránil svojich politických spojencov (napríklad lordov Stanhopea a Sunderlanda) pred obesením či totálnou potupou. Za to, ako šikovne zahladil stopy a chránil skorumpovanú elitu, si vyslúžil prezývku „Screen-Master General“ (Hlavný majster zákulisných clôn a zakrývania). Paradoxne, táto kríza ho katapultovala na samotný vrchol moci.
Čo sa stalo s nakradnutými peniazmi
Keď parlament hľadal obetných baránkov, schválil zákon, ktorým skonfiškoval majetok všetkých riaditeľov South Sea Company. Títo chlapci pritom medzitým stihli nakradnúť astronomické sumy. Ich majetky boli doslova zrátané do poslednej pence – štát im zobral panstvá, kočiare, umelecké diela aj šperky manželiek. Časť z týchto peňazí sa potom rozdelila nešťastným investorom ako mizivá náplasť na rany.
Jediný, kto z toho vyviazol bez trestu, bol samotný systém – politická elita sa preskupila, zamietla špinu pod koberec a Británia sa poučila (respektíve poučila na dlhých 100 rokov, kým sa zasa neobjavila nová železničná horúčka).
Následne bol prijatý tzv. Bubble Act – zákon, ktorý na viac ako storočie takmer úplne zakázal zakladanie akciových spoločností bez špeciálneho súhlasu kráľa alebo parlamentu, pretože sa vládni predstavitelia desili ďalšieho ekonomického chaosu.
Čo nás South Sea Bubble učí dodnes? Táto historická epizóda nie je len zábavnou anekdotou o hlúpych ľuďoch z 18. storočia. Je to zrkadlo ľudskej psychiky, ktoré sa opakuje v rôznych podobách stále dookola – či už išlo o holandskú tulipánovú horúčku, dot.com bublinu konca 90. rokov alebo novodobé kryptomenové a AI šialenstvá. Bubliny nevznikajú preto, že sú ľudia hlúpi. Vznikajú vtedy, keď sa túžba po rýchlom bohatstve a strach zo zlyhania spoja s davovou psychózou. A ako ukázal prípad Isaaca Newtona, proti finančnému šialenstvu neexistuje vedecká vakcína.
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier.
Zdroj: Článok je prevzatý z www.peniaze.sk
