Rita Levi-Montalcini zasvätila svoj život výskumu nervového systému. Po ukončení štúdia v roku 1936 začala pracovať ako asistentka neurohistológa Giuseppeho Leviho, čím vstúpila do oblasti, ktorá definovala jej kariéru a viedla ju až k zisku Nobelovej ceny.
Po druhej svetovej vojne pôsobila na Washingtonskej univerzite v St. Louis, kde strávila tri desaťročia. Dlhodobý výskum nádorových tkanív stimulujúcich rast nervových buniek ju priviedol k objavu nervového rastového faktora, čo predstavuje jej najvýznamnejší vedecký prínos.
Tajomstvo jej mentálnej vitality
Obzvlášť pôsobivé je, že aj v storočnom veku zostala neuveriteľne aktívna v akademickej sfére. Rita Levi-Montalcini vstávala každý deň o piatej ráno, aby sa hneď venovala náročnej vedeckej práci. Ráno nezačínala cvičením ani meditáciou, ale výskumom – využívala tak čas, keď bola najoddýchnutejšia a mentálne najaktívnejšia.
Slávna vedkyňa mala iba jedno hlavné jedlo denne, ktorým bol obed. Večer si dopriala už len malú misku polievky alebo pomaranč. Tento spôsob stravovania neuprednostňovala pre váhu či vzhľad, ale preto, že verila, že ľahšie jedlá jej pomáhajú udržať čistú myseľ a hlboké sústredenie na prácu.
Do svojej smrti v roku 2012 publikovala 171 vedeckých štúdií. Práca a výskum zostali dôležitou súčasťou jej života aj v pokročilom veku. „Mozog je ako sval. Ak ho prestanete používať, začne atrofovať,“ zdôrazňovala.
Ani v starobe neprestávala študovať. Verila, že udržiavanie mentálnej aktivity je kľúčom k dlhovekosti, a nikdy sa neuspokojila s rutinnými úlohami. Neustále riešila problémy, skúmala a hľadala nové poznatky.
Napriek predsudkom zanechala nezmazateľný odkaz
Medzi jej kľúčové životné návyky patrila pozitívna nálada a vytrvalosť. Ani zákazy či predsudky ju neodradili od vedy. Keď jej fašistický režim znemožnil pracovať na univerzite, založila si laboratórium priamo vo svojej spálni. Na tvrdenia, že ženy nemôžu byť vedkyňami, odpovedala svojou neúnavnou prácou a úspechmi.
Verila, že stres a negatívne myslenie škodia zdraviu mozgu. Vo veku 103 rokov povedala: „Dnes mám lepšie mentálne schopnosti ako keď som mala 20 rokov, vďaka nadobudnutým skúsenostiam.“ Zostala bystrá až do konca života, čím ukázala, že intelektuálna zvedavosť a tvorivá práca môžu byť súčasťou aj vysokého veku.
Okrem výskumu sa venovala aj vzdelávaniu budúcich vedcov a motivovala mladé generácie k hľadaniu poznania. Od roku 2001 bola doživotnou senátorkou Talianskej republiky a o jej živote (a živote jej sestry, maliarky Paoly) bol dokonca natočený celovečerný film.
Bojovala za vedu aj slobodu ľudskej mysle
Keď 30. decembra 2012 skonala, bola najstaršou žijúcou držiteľkou Nobelovej ceny. Vedci a myslitelia po celom svete si ju pamätajú ako ženu, ktorá prekonala rodové predsudky i nespravodlivosť fašizmu a vybojovala si možnosť prispieť k svetovej vede.
Jej odkaz však presahuje vedecké úspechy – po celý život sa totiž rovnako vášnivo zasadzovala za občiansku zodpovednosť, kultúru a slobodu ľudskej mysle.
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier.
