<!--Y5Sw1STiZEayoqy8-->

Myslíte si, že zlyhávate vo výchove? Zistite, prečo doma deti ukážu svoju najhoršiu tvár

Dieťa u babky poslúcha, no doma vyvádza?
Dieťa u babky poslúcha, no doma vyvádza?Magnific
U iných je dieťa vždy poslušné, no doma sa správa ako malý čert? Tešte sa z toho! Je to vlastne kompliment. Radi vám vysvetlíme, prečo to tak je.

Babka si pochvaľuje, že u nej dieťa ani raz nezaplakalo. V škôlke o ňom hovoria, že je veľmi poslušné a vždy si všetko uprace. Krstná mama si zas myslí, že má skutočne skvelé spôsoby pri stole. Mnohým rodičom pri tom padne sánka. Doma totiž ich dieťa pravidelne vyvádza pre každú maličkosť. Jeho izba vyzerá, akoby tam vybuchla bomba, a pri jedle neustále odvráva a vymýšľa. Pripomína vám to niečo?

Podľa tohto psychológovia spoznajú dobrých rodičov

Takto to funguje v mnohých rodinách. A viete čo? Vôbec to nie je zlé. Naopak, pre rodičov je to kompliment, ak sa pri nich dieťa správa drzejšie a náročnejšie ako niekde inde.

Potvrdzuje to aj klinická psychologička Nadene van der Linden. Uvedomuje si, že rodičia to majú so svojimi deťmi často ťažšie ako iní dospelí. Práve ten rodič, ktorý s deťmi a výchovou trávi najviac času – teda väčšinou matka –, často čelí detskému kriku a musí zvládať ich záchvaty hnevu.

Dôvod je úplne jednoduchý: „Schopnosť vášho dieťaťa vyjadriť pred vami hnev, smútok alebo strach je dobrým znamením, že sa pri vás cíti emocionálne v bezpečí,“ vysvetľuje van der Linden. Znamená to totiž, že sa odváži byť samým sebou bez toho, aby sa muselo báť, že ho prestanete ľúbiť. Naopak, psychologičke by robilo veľké starosti, keby deti svoje pocity pred rodičmi skrývali. Podľa nej to často býva znakom problémov vo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom.

Zistite, prečo je drzé správanie vášho dieťaťa vlastne kompliment!
Zistite, prečo je drzé správanie vášho dieťaťa vlastne kompliment!Unsplash

Negatívne emócie sú dôležitou súčasťou vývoja

Keď deti trucujú, hnevajú sa, kričia a plačú, je to často aj preto, že im v danej chvíli chýbajú slová alebo sa cítia bezmocne a nevedia si inak pomôcť. Dobrou správou je, že ak ich v takýchto situáciách sprevádzame s empatiou, môžu sa z nich dokonca niečo naučiť – a to negatívne emócie zaradiť, pomenovať a pracovať s nimi. Tým, že sa s deťmi rozprávame ako seberovní, prejavujeme pochopenie a ideme im príkladom v tom, že občas môžeme aj ustúpiť (a svet sa pre to nezrúti), pomáhame im rozvíjať emocionálnu inteligenciu a schopnosť sebaregulácie.

Uvedomenie si toho, že vzdorovanie či mrnčanie nie je len otravná záležitosť, ale dôležitý krok vo vývoji dieťaťa, pomáha rodičom zachovať si chladnú hlavu.

Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier.

;