Dieťa zrazu stíchne. Skloní hlavu, zvesí ramená a vyhýba sa očnému kontaktu. Možno nechce ísť do školy alebo si vymýšľa výhovorky, aby nemuselo cvičiť na telesnej výchove. Rodičom pritom nemusí byť hneď jasné, čo sa deje. Pri bližšom pohľade však môžu spozorovať, že za jeho správaním je hanba.
Pre dieťa môže byť tento pocit veľmi intenzívny. Stačí krátky moment, keď sa mu niekto vysmeje, zahanbí ho alebo ho ignoruje a jeho sebavedomie môže dostať poriadnu ranu. Dieťa môže nadobudnúť pocit, že urobilo niečo zlé, nie je dosť dobré alebo už do kolektívu nepatrí. Hanba môže bolieť takmer ako facka – len oveľa tichšie.
Často navyše zostane nevypovedaná. Deti totiž nemusia vedieť svoje pocity pomenovať a vysvetliť, čo ich vlastne trápi.
Práve v takých chvíľach zohrávajú dôležitú úlohu rodičia. Ak si neuvedomia, že za zmenou správania môže byť hanba, dieťa môže zostať so svojou neistotou samo. Tá sa pritom môže prehlbovať najmä vtedy, keď jeho pocity okolie neberie vážne. Existujú však spôsoby, ako mu pomôcť bez zbytočného nátlaku či zľahčovania.
Prečo vlastne vzniká hanba?
Hanba sa často objavuje vtedy, keď má dieťa pocit, že urobilo niečo nesprávne alebo sa pred ostatnými strápnilo. Môže sa to stať na telesnej výchove, pri prezentácii pred triedou alebo pokojne počas prestávky.
Pre deti, ktoré veľmi túžia po uznaní a prijatí, môže byť aj malé odmietnutie mimoriadne bolestivé. Najmä v kolektíve totiž citlivo vnímajú, či do skupiny zapadajú alebo sa ocitajú na jej okraji.
Jeden nepríjemný moment môže všetko zmeniť
Deti často skúšajú, čo si môžu dovoliť a ako na ich správanie zareaguje okolie. Ak sa niečo nepodarí alebo ich ostatní zosmiešnia, môže nasledovať silný pocit hanby.
Nepríjemná situácia pritom nemusí zostať iba pri samotnom momente. Pre dieťa môže znamenať aj obavu, ako ho od tej chvíle vnímajú ostatní. Ak začne pochybovať o svojom mieste v kolektíve alebo o sebe samom, môže to postupne ovplyvniť aj jeho sebavedomie.
Kedy deti začínajú pociťovať hanbu?
Malé deti pocit hanby ešte nepoznajú tak ako staršie deti. S rozvojom sebauvedomenia, približne vo veku jeden a pol až dvoch rokov, si začínajú viac uvedomovať samy seba ako samostatnú osobu.
Výraznejšie sa hanba rozvíja približne od piatich rokov. Vtedy sa môžu začať meniť aj každodenné situácie. Dieťaťu zrazu začne prekážať nahota, chce mať viac súkromia a môže napríklad trvať na zatvorených dverách v kúpeľni. Aj prezliekanie v šatni či na kúpalisku sa môže stať citlivou témou.
Kedy sa hanba stáva problémom?
Občasný pocit hanby je úplne prirodzený a zohráva svoju úlohu aj v sociálnom vývine. Rodičia by však mali spozornieť, ak sa dieťa začne pravidelne uzatvárať do seba, mlčí alebo odmieta hovoriť o určitých témach.
Ak napríklad zažije pred spolužiakmi nepríjemný moment a ostatní sa mu vysmejú, môže ho to zasiahnuť oveľa viac, než sa na prvý pohľad zdá. Ak sa následne začne vyhýbať škole alebo o tom nechce hovoriť ani doma, je dôležité jeho správanie neprehliadať.
V takejto situácii by rodičia nemali používať vety ako „Veď o nič nejde“ alebo dieťa presviedčať, že jeho problém nie je dôvodom na trápenie. Lepšie je pokojne sa opýtať: „Čo ti na tom bolo nepríjemné?“ alebo „Čoho sa teraz bojíš?“
Dieťa tak dostane priestor hovoriť o svojich pocitoch bez obáv, že bude kvôli tomu opäť zahanbené alebo nepochopené.
Čo môžu urobiť rodičia?
- Berte jeho pocity vážne. Aj keď sa situácia dospelému môže zdať banálna, pre dieťa mohla byť veľmi nepríjemná a intenzívna.
- Netlačte naň. Niektoré deti potrebujú čas, kým o trápnom zážitku dokážu hovoriť. Skúste sa k téme vrátiť neskôr v pokojnej chvíli.
- Doprajte mu nové skúsenosti. Ak sa dieťa v škole opakovane cíti odstrčené, môže mu pomôcť nový kolektív, napríklad športový klub alebo záujmová skupina, kde si môže opäť budovať sebavedomie.
- Hovorte otvorene o vlastných chybách. Keď rodič prizná, že sa aj jemu niekedy stalo niečo trápne, dieťaťu tým ukáže, že hanbiť sa je normálne a nepríjemný moment sa dá prekonať.
Nevychovávajte pomocou hanby
Rodičia by sa mali vyhýbať vetám ako „To sa nerobí“, „Strápňuješ sa“ alebo „Správaš sa trápne“. Takéto výroky môžu pocit hanby ešte posilniť.
Lepšie je pokojne vysvetliť, prečo určité správanie nie je vhodné, bez toho, aby rodič hodnotil samotné dieťa. Kritizovať možno konkrétne správanie, nie jeho osobnosť.
Hanba je súčasťou dospievania, nemusí však zostať
Hanba je prirodzenou súčasťou dospievania. Ukazuje, že dieťa si postupne začína uvedomovať samo seba aj to, ako ho vnímajú ostatní.
Dôležité je, aby rodičia tento pocit nezľahčovali ani neodsudzovali. Namiesto toho by mali dieťaťu pomôcť pochopiť, čo prežíva, a ukázať mu, že aj nepríjemné či trápne chvíle sa dajú zvládnuť. S pribúdajúcim vekom sa navyše väčšina ľudí učí s pocitom hanby zaobchádzať oveľa lepšie.
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier.
