Emočná inteligencia je v súčasnosti častou témou kurzov, workshopov a príručiek. Rodičia hľadajú spôsoby, ako naučiť deti rozpoznávať pocity, zvládať hnev či hovoriť o tom, čo je pre ne ťažké. Mnohé z týchto zručností sa však začínajú formovať bez špeciálneho scenára. Stačí bežný deň: dieťa sa vráti z materskej školy nahnevané, urazí sa na kamaráta, plače, pretože mu niečo nevyšlo, alebo pri spoločnom jedle rozpráva o situácii, ktorá mu stále nedá pokoj. Práve v takýchto momentoch mu môže rodič pomôcť pomenovať to, čo cíti, zamyslieť sa nad tým, odkiaľ sa táto emócia vzala a čo dieťa v danej chvíli potrebuje.
Podobné rozhovory, opakované stokrát v rôznych situáciách, vytvárajú niečo nesmierne dôležité – dieťa začína čoraz lepšie rozumieť vlastným emóciám, všímať si ich u iných a hľadať spôsoby, ako si s nimi poradiť.
Ako sa prejavuje emočná inteligencia u dieťaťa?
Hoci je faktom, že dieťa sa nerodí s „hotovou“ schopnosťou porozumieť hnevu, smútku, sklamaniu či žiarlivosti, emočná inteligencia sa začína rozvíjať oveľa skôr, ako by sa mohlo zdať. Rozpoznávať všetky spomínané stavy sa každý z nás učil postupne: spoznával vlastné emócie, začal ich pomenúvať a časom si začal všímať aj to, čo cítia iní. Pre rodiča nie sú tieto zmeny vždy ľahko spozorovateľné. Niekedy ich vidno v krátkej vete prednesenej pri obede, v otázke na to, ako sa cíti kamarát, alebo v tom, že dieťa dokáže vlastnými slovami vysvetliť, prečo ho niečo nahnevalo. Tieto nenápadné každodenné situácie sú dôležitejšie, než sa zdá, pretože práve ony svedčia o rozvoji emočnej inteligencie dieťaťa.
Podľa tohto znaku spoznáte, že sa emočne rozvíja
Náročné správanie detí, najčastejšie označované ako neposlušné, vzdorovité či dokonca drzé, býva nezriedka prejavom zvládania emócií, ktorým dieťa ešte úplne nerozumie. Nie vždy dokáže povedať, čo sa s ním vlastne deje. Cíti hnev, napätie, sklamanie alebo hanbu, no dlho nemusí mať tušenie, ako to pomenovať. Obrovskú úlohu tu zohrávajú rodičia, ktorí tým, že s ním o situácii hovoria, pomáhajú dieťaťu pochopiť zážitok, ktorý bol dovtedy ťažko uchopiteľný.
Keď rodič pomenuje emócie, ktoré sa objavili v správaní dieťaťa v konkrétnom momente, obohacuje jeho slovník o nové pojmy. Týmto slovám dieťa navyše začína rozumieť a čoraz častejšie ich využíva v sociálnych situáciách. Znakom, ktorý vypovedá o emočnej inteligencii, je teda schopnosť klasifikovať a pomenovať to, čo cíti. Postupom času začne rozoznávať hnev od frustrácie, smútok od sklamania či strach od úzkosti. Je to nesmierne dôležitá schopnosť — len ťažko si totiž dokážeme poradiť s emóciou, ktorú nevieme definovať.
Jazyk emócií
Štúdie ukazujú, že deti s väčšou slovnou zásobou spojenou s emóciami ich dokážu lepšie chápať a regulovať. Navyše, nezáleží len na tom, koľko sa dospelí s dieťaťom rozprávajú, ale práve na tom, či sa v týchto rozhovoroch objavuje „jazyk emócií“. Nie je potrebné organizovať špeciálne domáce prednášky. Tento jazyk sa objavuje prirodzene — po hádke so súrodencami, pred prvým dňom na novom mieste, pri čítaní knihy alebo pri večeri, keď dieťa rozpráva o tom, čo sa udialo počas dňa. Čím ľahšie vie dieťa pomenovať to, čo prežíva, tým jednoduchšie dokáže povedať, čo potrebuje. To je jeden zo stavebných kameňov, na ktorých sa postupne buduje emočná inteligencia.
Úloha rodiča
Dieťa sa nenaučí zvládať emócie len tak samo od seba. Na začiatku potrebuje dospelého, ktorý mu pomôže pochopiť, čo sa s ním deje. Keď batoľa plače od zlosti, bojí sa, je sklamané alebo si nevie poradiť s frustráciou, pokojná reakcia rodiča a vysvetlenie toho, čo môže dieťa v danej situácii cítiť, mu dávajú viac než len chvíľkovú útechu. S plynutím času začína dieťa tento spôsob reagovania preberať. Najprv mu emócie pomáha usporiadať dospelý, neskôr to čoraz častejšie dokáže urobiť samo. Preto má každodenný, pozorný rozhovor s dieťaťom taký obrovský význam. Práve v takýchto opakujúcich sa situáciách sa budujú základy neskoršej emočnej zrelosti.
Pamätajte – emočne inteligentné dieťa nie je vždy pokojné a nedokáže sa vždy ovládať. Ide skôr o to, že časom čoraz lepšie rozumie vlastným reakciám, dokáže povedať, čo prežíva, a začína si všímať emócie druhých. Sú to zručnosti, ktoré sa rozvíjajú roky, a obrovskú úlohu v tom zohráva každodenný kontakt s rodičmi a bežné, prozaické rozhovory s využitím jazyka emócií.
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier.
