Helikoptéroví rodičia majú tendenciu svoje deti až príliš chrániť. Len ťažko im doprajú väčšiu samostatnosť a zasahujú pri každej situácii, ktorá by mohla predstavovať čo i len malé riziko. Hoci chcú pre svoje deti len to najlepšie, prílišná ochrana môže mať opačný efekt.
Výchova detí je neustálym hľadaním rovnováhy. Na jednej strane je prirodzené chcieť dieťa ochrániť pred nepríjemnými zážitkami, na druhej strane dieťa potrebuje priestor na to, aby sa naučilo zvládať prekážky a postupne sa osamostatnilo. Práve s tým mávajú helikoptéroví rodičia najväčší problém.
Označenie „helikoptéroví rodičia“ vzniklo preto, že takíto rodičia neustále „krúžili“ nad svojimi deťmi. Majú ich neustále pod dohľadom a zasiahnu pri každom náznaku nebezpečenstva. Tým však dieťa oberajú o možnosť naučiť sa riešiť náročné situácie vlastnými silami. Hoci je tento štýl výchovy často kritizovaný, mnohí rodičia sa v niektorých situáciách správajú podobne. Typické sú najmä tieto výroky.
„Urobím to rýchlo za teba.“
Keď sa malé dieťa chce obliecť samo, potrebuje na to viac času. Ak chce pomáhať v domácnosti, výsledkom môže byť väčší neporiadok, ktorý budú musieť rodičia upratať. Napriek tomu by mali oceňovať jeho snahu a podporovať samostatnosť.
Ak rodičia robia za dieťa všetko, vysielajú mu tým signál, že mu neveria alebo pochybujú o jeho schopnostiach. Oveľa lepším prístupom je trpezlivosť a priestor na vlastné skúšanie.
Samozrejme, primeraná pomoc je na mieste. Ak chce dieťa napríklad utierať prach, stačí z dosahu odložiť cenné alebo krehké predmety. Rovnako dôležité je pochváliť ho za snahu, aj keď výsledok nie je dokonalý.
„Ja to vybavím za teba.“
Táto veta nemusí zaznieť nahlas. Často ju rodičia vyjadrujú svojím správaním. Ak napríklad na ihrisku zasiahnu pri každom drobnom konflikte medzi deťmi, dieťa si zvykne, že problémy zaň vyrieši niekto iný.
Podpora rodičov je dôležitá, no deti sa zároveň potrebujú naučiť riešiť konflikty, obhájiť svoj názor a postaviť sa samy za seba.
Pri bežných detských nezhodách je preto vhodné zachovať odstup a nechať ich hľadať vlastné riešenie. Výnimkou sú situácie, keď medzi deťmi existuje výrazný vekový rozdiel alebo sa objaví fyzické násilie – vtedy je zásah dospelého nevyhnutný.
„Nemusíš plakať.“
Pre rodičov je pohľad na plačúce dieťa nepríjemný. Nie vždy je však správne snažiť sa plač okamžite zastaviť.
Typickým príkladom je situácia, keď dieťa plače preto, že rodič trvá na stanovených pravidlách. Ak mu zakaždým ustúpi – napríklad dovolí sladkosť tesne pred večerou – dieťa sa síce upokojí, no zároveň sa naučí, že plačom dokáže pravidlá zmeniť.
Odborníci odporúčajú rozlišovať, prečo dieťa plače. Ide o bolesť alebo strach, na ktoré treba citlivo reagovať? Alebo je plač prejavom frustrácie a protestu proti nastaveným hraniciam? V druhom prípade je vhodné prejaviť pochopenie pre jeho emócie, no zároveň pokojne vysvetliť, prečo pravidlo zostáva v platnosti.
„Bojím sa o teba.“
Je prirodzené, že rodičia sa o svoje deti obávajú. Ak ich však neustále varujú pred každým možným rizikom, môžu v nich vyvolať zbytočný strach a neistotu.
Deti potrebujú získavať vlastné skúsenosti a postupne sa učiť rozpoznávať nebezpečenstvo – či už ide o horúce predmety, výšku alebo iné riziká. Občasné zakopnutie či modrina sú prirodzenou súčasťou detstva a pomáhajú budovať opatrnosť aj zdravý úsudok. Nie je možné ochrániť ich pred každým pádom alebo sklamaním.
„Som tu len pre teba.“
Mnohí rodičia automaticky odsúvajú vlastné potreby na druhú koľaj a všetku pozornosť venujú dieťaťu. Hoci je v prvých mesiacoch života dieťaťa takýto prístup prirodzený, neskôr môže byť kontraproduktívny.
Aj malé deti sa postupne potrebujú naučiť, že nie vždy môžu byť na prvom mieste a že svoje potreby majú aj ostatní členovia rodiny. Schopnosť chvíľu počkať či rešpektovať potreby druhých je dôležitou súčasťou zdravého emocionálneho vývoja.
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier.
