Kombinácia červenej a zelenej ako volanie o pomoc? Arteterapeutka vysvetľuje, ako z obrazu vyčítať agresiu či skryté týranie (rozhovor)

Odborníci varujú, že napríklad radikálna strata jasných farieb, akú vidíme u Marka Rothka, alebo špecifická „osia“ kombinácia žltej a čiernej v posledných dielach Van Gogha, sú jasnými signálmi vnútornej drámy a blížiacej sa tragédie.

Arteterapia však nie je len pre „trpiacich géniov“. Naša duša totiž „kričí“ na papier aj vtedy, keď my mlčíme. Niekedy stačí silnejší prítlak ceruzky či podvedomý kontrast červenej a zelenej, ktorý môže indikovať potláčanú agresiu či dokonca prežité týranie.

Prečítajte si tiež: Zdravie ako z najbohatšej štvrte? Vedci potvrdili, že záhradkárčenie má na psychiku podobný vplyv ako terapia

Dá sa z ťahov štetca vyčítať osobná kríza skôr, než prepukne naplno? A môžeme aj my, „netalentovaní“ laici, využiť kreativitu na to, aby sme si konečne upratali v hlave? Odpovede sme hľadali u poprednej slovenskej arteterapeutky, profesorky Jaroslavy Anny Šickovej. Naučí nás čítať v tajomnej reči symbolov, ktorú používame všetci, hoci o tom ani netušíme.

Aký je hlavný rozdiel medzi bežným maľovaním pre radosť a arteterapiou?

Arteterapia je cielený proces vedený profesionálnym arteterapeutom, ktorý sa nedeje len “pre radosť“, ale pre pozitívnu zmenu, teda pre liečbu.

Terapeut najprv identifikuje problém klienta či pacienta. Následne ho odbornými postupmi vedie, dokumentuje zmeny v jeho tvorbe, i správaní. Ďalej hľadá transformáciu problému smerom k zlepšeniu ukazovateľov, ako je napríklad integrácia kresby, využitie priestoru, použitie farebnej škály, množstvo detailov a podobne.

Arteterapia je hraničná disciplína, na pomedzí vedy a umenia. Maľovanie pre radosť je umelecká činnosť, kde je dôležitý aj výsledný produkt, na rozdiel od arteterapie, kde ide o proces.

Dokážete z ťahov štetca, voľby farieb či tlaku na podložku vyčítať vnútorné rozpoloženie človeka? Čo o nás prezrádzajú symboly, ktoré podvedome kreslíme?

Farby odrážajú momentálny emočný stav klienta. Prítlak ceruzky na papier zase psychomotorické schopnosti kresliaceho, ale aj jeho tenziu, či agresivitu.

Čim je prítlak väčší, stúpa aj napätie. S farbami je to trochu zložitejšie. Nie sú ani tak dôležite samotné farby, ako ich farebné kombinácie, ktoré môžu indikovať napríklad agresivitu. Môžu dokonca signalizovať týranie či zneužívanie (kombinácie červenej a zelenej), teda tzv. komplementárny kontrast, kde jedna farba druhú zosilňuje.

Je radikálna zmena farebnosti (napríklad u Marka Rothka) varovným signálom?

Príbeh Marka Rothka ukazuje, že radikálna zmena farebnosti môže byť hlbokým indikátorom vnútorného stavu autora. Rothko veril, že farby vyjadrujú základné emócie. Ku koncu života uňho začala dominovať temná farebnosť súvisiaca so smútkom, depresiou a zhoršeným zdravotným stavom.

V jeho neskorých dielach, najmä v tých, ktoré vytvoril pre ekumenickú kaplnku v Houstone, tmavé tóny a karmínovo-červená farba explicitne vyjadrujú beznádej. Táto zmena farebnosti môže odrážať nielen aktuálnu psychickú krízu, ale aj staré traumy z detstva a pocit vykorenenia, ktorý si autor niesol od emigrácie z vlasti. Keď sa jasné a nezvyčajné farebné kombinácie stratia a nahradí ich monotónna temnota, v arteterapeutickom kontexte to vnímame ako jasný a naliehavý signál vnútornej drámy, ktorá môže predchádzať tragickému koncu.

Vincent van Gogh maľoval tie najžiarivejšie diela v čase najhlbších depresií. Bolo pre neho umenie nástrojom na prežitie, alebo utápaním sa pred jeho smrťou?

Nie je dnes možné jednoznačne posúdiť, ako to vlastne s Vincentovými dominantnými farbami bolo.

Podľa môjho názoru o jeho živote, vrátane jeho dramatických životných udalostí, hovorí najlepšie jeho korešpondencia. Napísal 902 listov, z ktorých 820 bolo adresovaných bratovi Theovi, ďalšie maliarovi Gauginovi. Vincent bol schopný vytvárať krásne hlboké medziľudské vzťahy.

Prečítajte si tiež: Neradi oslavujete vlastné narodeniny? Podľa psychológov to vypovedá o dôležitej vlastnosti vašej osobnosti

Tieto dokumenty o ňom vypovedajú najpravdivejšie. Bol to najmä mimoriadne zraniteľný a citlivý muž, podobne akou je väčšina umelcov, ktorí sú akýmisi seizmografmi svojej doby. Na prežívanie radosti i bolesti, reagujú hyperemotívne. Tápajú často v neistote o sebe, aj o svojom diele, no napriek tomu sú posadnutí tvorbou, aj keď im neprináša za ich života ocenenie, ani finančný zisk. To je aj Van Goghov príbeh. Žiarivé, teplé farby na jeho olejoch, ktoré používal aj v dobe, keď prechádzal najťažšími krízami, možno chápať ako istú kompenzáciu temnoty a neistoty, ktorá bola v jeho vnútri, a teda ako jeho obranný reflex.

Zdá sa, že svojim pochybnostiam nakoniec už nedokázal čeliť, a preto dobrovoľne, v mladom veku odišiel zo života.

Nepriamym, ale predsa významným odkazom na jeho koniec je ale farebnosť jeho posledného obrazu, ktorý namaľoval tesne pred smrťou. Je tam síce žlté pole, ale nad ním letia čierne vtáky. Čiernota tu predznamenáva, podobne ako je tomu často v maľbách a kresbách mojich depresívnych klientov, tragédiu. Farebnú kombináciu žlto – čiernu v arteterapii nazývame ako „osiu“, teda bodavú kombináciu.

Môžeme teda jednoznačne tvrdiť, že umenie lieči a pomáha? Veď prečo potom toľkí veľkí umelci, vrátane Van Gogha, odišli z tohoto sveta vlastnou rukou, tou rukou, ktorou len pred chvíľou ešte maľovali, tvorili?

Úprimne, definitívne správnu odpoveď na túto vašu otázku nepoznám. Hoci musím tu zdôrazniť, že v arteterapii umenie chápeme v intenciách odborného termínu „ l‘ art pour la santé,“ teda umenie pre zdravie, ktoré cielene mobilizuje v človeku túžbu po nádeji, po spiritualite.

Pomáha klienta prinavrátiť späť do stavu harmónie, lebo slovo „terapia v pôvodnom význame slova, znamená práve takýto stav. Verím v silu arteterapie, hoci jej benefity majú samozrejme aj svoje limity.

Frida Kahlo pretavila svoje fyzické aj psychické utrpenie do fascinujúcich autoportrétov. Pomáha človeku v terapii, ak vie človek dať svojej bolesti konkrétnu umeleckú podobu?

Bolesť a utrpenie priviedlo Fridu Kahlo k jej jedinečnému štýlu. Jej osud nebol určite život v intenciách „well beeing“. Dnes moderný a často propagovaný „ideálny stav bytia“,

(byť mladý, krásny, šťastný, zdravý a bohatý), ktorého dosiahnutie sľubujú svojim klientom mnohé terapeutické školy, by iste nepriniesol do jej života toľko úžasných výtvarných diel. Je isté, že Fridu k tvorbe a k dosiahnutiu svetovej slávy priviedlo niečo celkom iné.

Umelci ako Edvard Munch či Yayoi Kusama tvorili pod vplyvom halucinácií a úzkostí. Išlo o pokus o znovuzískanie kontroly nad svojím svetom?

Nórsky maliar E. Munch povedal: „Bez prítomnosti bolesti, úzkosti, smrti a utrpenia, by bol môj život ako člnok bez vesiel!“ Bol vo svojom živote častým svedkom smrti svojich najbližších.

Zomrela mu matka, sestra a ďalší blízki ľudia. On sám bol od detstva chorľavý a často pripútaný na lôžko. Zápasil s genetickým duševným ochorením a s alkoholizmom. Bol v priebehu svojho života psychiatricky liečený. Ale vtedy, keď bol “vyliečený“, jeho tvorba už nebola tak výtvarne zaujímavá a pôsobivá, expresívna, ako počas choroby.

A podobne ako on, svoju motiváciu k tvorbe deklaruje aj vami ďalej spomínaná japonská umelkyňa, keď v jednom interview z roku 2012 hovorí:

„Každý deň bojujem s bolesťou, úzkosťou a strachom a jediný spôsob, ktorý mi priniesol úľavu, je neustále tvoriť umenie. Držala som sa umenia a práve ono mi akosi ukázalo cestu, ktorá mi umožnila žiť.“

Človek, ktorý zažil ohrozenie života, spojené so svojím telom, potrebuje po prekonaní takejto traumy „odísť“, odstúpiť trochu z neho ( z tela) a pozrieť sa na seba z inej, bezpečnejšej vzdialenosti či perspektívy. V arteterapii v súvislosti s liečbou traumy je tento jav nazývaný depersonifikácia. Je považovaný za obranný mechanizmus mozgu pri spracovávaní traumy.

Ako ste sa vlastne dostali k svojej práci a čo vás k nej viedlo?

Vyštudovala som monumentálne sochárstvo a pôsobila ako umelkyňa v slobodnom povolaní. Keďže som odmietala ideologické kompromisy socialistického realizmu a potrebovali sme uživiť rodinu, prijala som prácu v Ústave pre mentálne postihnuté deti. Bol to môj útek z vtedajšieho umenia do arteterapie – skok do neznáma, ktorý sa ukázal ako zmysluplná služba.

Roky v spoločnosti „večných detí“ ma naučili, že kreativita nie je závislá na IQ a rýdze umenie sa rodí z vnútornej potreby, nie z kalkulu. V roku 1984 som tam založila keramický ateliér, kde sa z pasívnych bytostí stávali sebavedomí tvorcovia. Moja cesta neskôr viedla na akademickú pôdu Univerzity Komenského a k napísaniu siedmich kníh. Obe moje polarity – sochárstvo i arteterapia – sú pre mňa dodnes nepostrádateľné.