Vizionári chceli skolonizovať dno oceánu
Keď v roku 1969 človek prvýkrát vkročil na Mesiac, svet sa nadchol vesmírnou expanziou. Len málokto si dnes spomenie, že ešte niekoľko rokov predtým mnohí vedci, inžinieri a vizionári verili, že skutočná budúcnosť ľudstva nebude na Marse ani na Mesiaci, ale pod hladinou oceánov.
V polovici 20. storočia panovalo skutočné nadšenie z myšlienky vybudovať podmorské mestá, v ktorých by ľudia mohli stráviť pokojne celý život. Oceány pokrývajú viac než dve tretiny povrchu Zeme a mnohí odborníci boli presvedčení, že práve tam sa nachádza ďalšia veľká hranica ľudskej civilizácie.
Rozvoj potápačskej techniky v 50. a 60. rokoch priniesol nové skafandre, ponorky aj systémy na udržiavanie života. Zdalo sa to logické. Ak sa ľudstvo pripravovalo poslať astronautov na Mesiac, prečo by nedokázalo vybudovať aj prvé kolónie na dne oceánu?
Mnohým odborníkom sa dokonca zdalo, že život pod vodou bude jednoduchší než kolonizácia iných planét. Nebolo totiž potrebné letieť milióny kilometrov do vesmíru ani stavať obrovské rakety. Stačilo vytvoriť konštrukcie, ktoré odolajú obrovskému tlaku vody. Vizionári si predstavovali celé podmorské komunity s bytmi, laboratóriami, farmami či mestami prepojenými tunelmi.
Podmorské experimenty. Čo sa pokazilo?
Ak mal niekto dokázať, že ľudia raz budú bývať pod vodou, bol to Jacques Cousteau. Legendárny francúzsky oceánograf veril, že oceány sa môžu stať novým domovom ľudstva. Jeho experimenty mali ukázať, že človek dokáže pod hladinou nielen pracovať, ale aj normálne žiť.
V rámci programu Conshelf Saturation Dive Program vznikali špeciálne podmorské obydlia, v ktorých potápači trávili celé týždne. Ako pripomína Cousteau Society, organizácia založená samotným Jacquesom Cousteauom, cieľom projektu bolo overiť, či môžu oceánografi a výskumníci dlhodobo žiť pod hladinou bez časových obmedzení, ktoré prináša klasické potápanie.
Najznámejším sa stal projekt Conshelf II z roku 1963. Na dne Červeného mora vyrástla konštrukcia pripomínajúca malý dom, v ktorom vedci žili tridsať dní. Jedli, spali, pracovali aj vykonávali vedecký výskum. Hlavná základňa mala tvar morskej hviezdy a dopĺňal ju hangár pre ponorku aj hlbšie položené laboratórium.
Jeden detail dnes pôsobí úsmevne. Obyvatelia jednej z podmorských základní mali dokonca papagája, ktorý im robil spoločnosť počas života pod hladinou. Po skončení experimentu vytiahli dve stavby späť na hladinu, zatiaľ čo ostatné sa časom stali obľúbenými cieľmi rekreačných potápačov, ktorí ich navštevujú dodnes.
NASA skúšala život pod vodou
Ani NASA nechcela zostať bokom. Vedci si uvedomili, že podmorské laboratóriá dokážu veľmi dobre napodobniť podmienky, ktoré raz zažijú astronauti počas dlhých vesmírnych misií. Spolu s americkým námorníctvom preto pripravili projekt Tektite.
Podľa dokumentácie Naval History and Heritage Command, historickej organizácie amerického námorníctva, tvorili základňu dva oceľové valce s priemerom 3,8 metra a výškou 5,4 metra, postavené na spoločnej podstave. Vo vnútri sa nachádzali kajuty, ovládacie miestnosti, kuchynka, chladnička, televízor, rádio, sklad vybavenia, toaleta aj pozorovacia veža. Potápači vstupovali do laboratória otvorom v spodnej časti konštrukcie.
Prvá misia Tektite I trvala neuveriteľných 60 dní.
Po nej nasledoval program Tektite II, počas ktorého sa uskutočnilo jedenásť expedícií trvajúcich dva až štyri týždne. Jedna z nich sa zapísala do histórie tým, že ju tvorili výlučne ženy pod vedením oceánografky Sylvie Earle.
Ako pripomína Science and the Sea, program spolupracujúci s NASA, vedci skúmali predovšetkým to, ako ľudský organizmus zvláda dlhodobý pobyt pod vodou, ako ľudia reagujú na izoláciu v malom priestore a či je možné vykonávať vedeckú prácu bez každodenného vynárania. Práve tieto poznatky mali pomôcť pri plánovaní budúcich vesmírnych misií, keďže podmorské laboratóriá v mnohom pripomínali podmienky na palube kozmických lodí.
Neskôr sa však NASA sústredila predovšetkým na dobývanie vesmíru a výskum života pod hladinou prestal byť jej prioritou.
Odvážne vízie sa nikdy nenaplnili
Podmorské experimenty síce pokračovali aj v ďalších rokoch, no už nikdy nie v takom rozsahu ani s takým nadšením ako počas 60. rokov. Architekti kreslili návrhy obrovských sklenených kupolí na dne oceánu, podmorských záhrad či fariem, ktoré mali zásobovať celé komunity potravinami.
Na papieri vyzeralo všetko fascinujúco. Realita však bola oveľa tvrdšia.
Prečo podmorské civilizácie nikdy nevznikli?
Ukázalo sa, že život pod vodou je extrémne náročný. Najväčším nepriateľom bol obrovský tlak. Čím hlbšie sa konštrukcia nachádzala, tým väčšie sily na ňu pôsobili. Aj drobná technická porucha mohla skončiť katastrofou.
Problematické bolo aj zásobovanie potravinami, opravy poškodených konštrukcií, zabezpečenie dostatku energie či starostlivosť o psychické zdravie ľudí, ktorí by celé mesiace žili v uzavretom priestore bez prirodzeného denného svetla.
V porovnaní s tým začalo vyslanie človeka do vesmíru pôsobiť čoraz atraktívnejšie, najmä keď vlády presmerovali obrovské finančné prostriedky práve do vesmírnych pretekov.
Sen o podmorských mestách sa tak nikdy nenaplnil. Nie preto, že by bol technicky nemožný, ale preto, že bol neuveriteľne drahý, komplikovaný a nebezpečný. Kým sa pozornosť sveta presunula k dobývaniu vesmíru, vízia života na dne oceánu pomaly upadla do zabudnutia. Dodnes však pripomína obdobie, keď si ľudstvo úprimne myslelo, že naším ďalším domovom nebude Mars, ale morské dno.
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier.
Zdroj: svetzvedavo.sk
