Keď sme osamelí a chýbajú nám sociálne kontakty, náš mozog reaguje na nedostatok tejto základnej potreby veľmi podobne ako pri hlade či smäde. Psychológovia opakovane upozorňujú na zásadný význam sociálnych väzieb a potrebu aktívne sa vyhýbať izolácii.
Portál Everyday Health zverejnil výsledky výskumov, ktoré podrobne ukazujú, ako osamelosť priamo mení fungovanie mozgu a celkovú psychickú pohodu.
Hlad po sociálnom kontakte
Výskumy ukazujú, že osamelosť spúšťa v mozgu nervové reakcie veľmi podobné tým, ktoré vznikajú, keď je človek hladný a túži po jedle.
Neurovedci požiadali 40 zdravých účastníkov, aby v jednej fáze strávili 10 hodín v úplnej sociálnej izolácii a pri inej príležitosti boli 10 hodín bez akéhokoľvek jedla. Po každom období zaznamenali pomocou funkčnej magnetickej rezonancie (fMRI) aktivitu mozgu a porovnali ju s úvodnými testami.
Ukázalo sa, že hlad aj osamelosť vyvolávajú podobné typy mozgovej aktivity. Rovnako ako hladný človek reaguje na obrázok jedla, izolovaný človek reaguje zrejme rovnako na možnosť sociálneho kontaktu.
Odborníci sa domnievajú, že tieto signály sú spôsobom, akým nás mozog varuje a núti opäť nadviazať kontakt s okolím. Ak sa tak nestane, pri niektorých ľuďoch sa môže objaviť aj takzvané emocionálne prejedanie.
Pesimizmus a agresivita ako obranné mechanizmy
Pocit samoty výrazne zvyšuje sklon človeka sústrediť sa na negatívne stránky situácie. Jedna zo štúdií odhalila, že osamelosť vyvoláva reakciu v časti mozgu spojenej s pozornosťou. Zvýšená ostražitosť by tak mohla vysvetľovať, prečo sa osamelí ľudia viac zameriavajú na seba a na možné hrozby.
Negatívne premýšľanie sa pritom mení na začarovaný kruh: osamelosť vedie k negatívnym myšlienkam a tie sú zasa spojené s ešte vyššou mierou izolácie.
Pri niektorých ľuďoch môže osamelosť vyvolať nepriateľské či agresívne správanie. Agresivita pritom môže fungovať ako obranný mechanizmus. Osamelí ľudia sa môžu obávať ďalšieho odmietnutia a v snahe chrániť sa napokon od seba odtlačia práve tých, ktorých spoločnosť si najviac želajú.
Samota oslabuje schopnosť dôverovať druhým
Ľudia trpiaci samotou bývajú citlivejší na možné hrozby vo svojom okolí. To vedie k výraznej nedôvere voči ostatným. V jednej štúdii vedci pracovali so 42 ľuďmi, ktorí trpeli výraznou a dlhodobou osamelosťou, no nemali diagnostikovanú závažnú duševnú poruchu. Porovnávali ich s kontrolnou skupinou.
V jednom z testov dostali účastníci virtuálne peniaze a mali sa rozhodnúť, či si ich ponechajú, alebo časť rozdajú ďalším účastníkom. Ak by peniaze rozdelili, ich hodnota by sa strojnásobila a príjemca by im následne mohol časť vrátiť.
Účastníci tak mohli zarobiť viac, no iba v prípade, že by zariskovali a dôverovali inému človeku. Osamelí ľudia však rozdali menej peňazí než tí, ktorí sa osamelo necítili. Vyšetrenia fMRI zároveň ukázali nižšiu aktivitu v oblastiach mozgu spojených s budovaním dôvery.
Analýza krvi a slín navyše ukázala nižšiu hladinu oxytocínu, hormónu, ktorý okrem iných funkcií súvisí s vytváraním väzieb medzi ľuďmi. Zatiaľ čo nálada bežných ľudí sa počas krátkeho rozhovoru zlepšila, pri osamelých účastníkoch sa žiadny pozitívny posun nepozoroval a voči výskumníkom vyjadrovali pretrvávajúcu nedôveru.
Kognitívne funkcie môžu časom zoslabnúť
Spoločenský kontakt predstavuje pre mozog zásadný stimul. Bez neho kognitívne funkcie postupne slabnú.
Výskumy odhalili zmeny v mozgu ľudí, ktorí zažívajú nadpriemernú mieru osamelosti. Jedna zo štúdií sledovala zdravotný stav 25 členov polárnej expedície, ktorí 12 mesiacov žili v izolácii na Antarktíde.
Počas tohto obdobia sa pri členoch zmenšil objem sivej hmoty v mozgu, predovšetkým v oblastiach ako hipokampus a talamus. Výskumy zároveň ukazujú priame prepojenie medzi sociálnou izoláciou a zvýšeným rizikom vzniku demencie.
Osamelosť nepredstavuje iba dočasný nepríjemný pocit. Mozog spracúva potrebu ľudského kontaktu rovnako ako hlad či smäd. Sociálne väzby sú nevyhnutné pre celkové zdravie mozgu a dlhodobá samota by sa mala brať rovnako vážne ako fyzické ochorenie.
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier.
