Sme len ľudia: zvyšujeme hlas, reagujeme impulzívne, bývame netrpezliví, zlomyseľní, ľahostajní, preťažení a občas sa správame zraňujúco. Strácame sa vo vlastných reakciách a v chaose každodenných povinností.
Paradoxne, o kvalite vzťahu nerozhodujú tieto nepríjemné a ťažké momenty, ale to, ako s nimi naložíme. Dokážeme sa potom zastaviť? Ospravedlniť sa? Prijať ospravedlnenie a nevyčítať minulosť? Neurážať sa a vnímať jeden druhého? A to najdôležitejšie – dokážeme sa k sebe vrátiť? Práve pripravenosť vrátiť sa k vzájomnému kontaktu sa stáva fundamentom skutočnej intimity.
Prečo je vzďaľovanie sa prirodzené a zdravé
Štúdie popredného psychológa Johna Gottmana ukazujú, že práve takzvané pokusy o nápravu (gestá návratu ku kontaktu po konflikte) sú jedným z najdôležitejších faktorov podporujúcich trvácnosť a kvalitu vzťahu. Nepotrebujeme ideálne podmienky, ale vedomý kontakt, v ktorom je otvorenosť voči zmenám, nedokonalostiam a predovšetkým voči náprave chýb. Z výskumov o využití techník mindfulness v sexualite vieme, že k prehlbovaniu sexuálnych zážitkov neprispieva dokonalé prostredie, ale vedomá prítomnosť a zvedavosť voči sebe i blízkej osobe.
Ak v partnerstve nemáme priestor na chyby, hnev či „zlú formu“, prestávame sa cítiť bezpečne. A bez bezpečia niet potešenia. V párovej psychoterapii sa nepracuje na tom, ako sa vyhýbať konfliktom, ale ako z nich nájsť cestu späť. To, že sa od seba niekedy vzďaľujeme, je úplne prirodzené a zdravé. Každý vzťah prechádza obdobiami stiahnutia sa, hnevu, sklamania a nepochopenia – vďaka tomu môžeme rásť.
Kľúčom nie je vyhýbanie sa ťažkostiam, ale naša schopnosť povedať: „Počujem, čo hovoríš, a nechcem zostať v tom, čo nás odďaľuje.“ Práve tento návrat, a nie dokonalý večer pri sviečkach a hudbe, je najhlbším prejavom blízkosti. V nadväznosti naň sa môže dostaviť aj túžba po sexuálnom kontakte. Vzťah, ktorý poskytuje priestor pre autenticitu, zlosť, nehu, smútok aj túžbu, je prostredím pre rozvoj oboch partnerov. Sexualita sa nerozvíja v dokonale zrežírovanom svete, ale tam, kde je pohyb, zmena a napätie – tam, kde pulzuje skutočný emocionálny život.
Jednoduché cvičenie, ktoré vám zaberie iba 10 minút
Zámerom tejto praxe nie je hľadať „konečnú pravdu o vzťahu“ či hotové závery, ale vnímať to, čo sa deje vo vašom tele, emóciách a myšlienkach. Nájdite si pre seba desať minút. Pohodlne sa posaďte alebo si ľahnite a doprajte telu pevnú oporu. Zatvorte oči, prípadne zamerajte zrak na neutrálny bod, a sústreďte sa na svoj dych. Nemusíte ho nijako upravovať, len vnímajte, ako vzduch vchádza a vychádza z vášho tela.
Keď budete pripravení, jemne si položte nasledujúce otázky:
- Aké sú moje skúsenosti v tomto vzťahu?
- Čo sa vo mne odohráva, keď premýšľam o blízkosti s druhou osobou alebo o jej absencii?
- Ako moje telo reaguje, keď som v kontakte s partnerom či partnerkou?
- Objavuje sa napätie, teplo, túžba alebo potreba stiahnuť sa?
- Čo sa vo mne deje, keď cítim, že sa od druhej osoby vzďaľujem? Je to smútok, hnev, ľahostajnosť alebo snáď strach?
- Je pre mňa ľahké vrátiť sa po konflikte späť? Dokážem urobiť krok k druhej osobe, keď sa cítim zranene?
- Čo sa snažím skryť alebo ochrániť, keď sa uzatváram pred kontaktom?
Skúste neodpovedať iba „rozumom“ – sledujte, čo sa objavuje vo vašom tele. Ako reaguje vaše brucho, ramená, tvár? Cítite niekde napätie alebo chvenie? Ak práve teraz cítite, že potrebujete byť bližšie k sebe samému, priložte si dlaň na hruď alebo na brucho.
Tento krok nie je náhodný. Zvyčajne, keď myslíme na dotyk, predstavujeme si prítomnosť partnera – niekoho, kto nás objíme a chytí za ruku. Dotyk druhej osoby buduje puto, upokojuje a reguluje náš nervový systém. Existuje však aj iný druh dotyku: ten, ktorý môžeme venovať sami sebe. Pre mnohých ide o vôbec najťažší krok. Možno si hovoríte, že je to zvláštne alebo to nemá zmysel. Cieľom však nie je nahradiť partnera, ale budovať vzťah k sebe samému. Uvedomiť si, že si dokážeme preukázať starostlivosť.
Štúdie zamerané na súcit so sebou samým (self-compassion), ktorých autorom je napríklad Paul Gilbert, potvrdzujú, že intencionálne fyzické gesto smerom k sebe podporuje reguláciu emócií a znižuje úroveň sebakritiky. Telo totiž vďaka nemu rozpoznáva kontext bezpečia. V jemnom dotyku, ktorý od nás nevyžaduje okamžitú „opravu“ problémov, znie jasný odkaz: „Chcem sa o seba postarať. Som pre seba dôležitý/á.“
Práve preto vyskúšajte, aké to je položiť si ruku na srdce s odkazom: „Vidím sa. Nemusím robiť vôbec nič, aby som si zaslúžil/a láskavosť a starostlivosť.“ A s tým najväčším súcitom sa spýtajte sami seba: Čo by mi v tejto chvíli najviac pomohlo? Dokážem k sebe pristupovať s nehou pri pozorovaní všetkých týchto reakcií?
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier.
