Americký psychoterapeut Pete Walker označil takéto správanie ako „fawn response“, teda reakciu uspokojovania. Ide o psychologickú stratégiu, ktorou sa človek snaží za každú cenu vyhnúť konfliktom.
Výrazy ako „prepáč, že ruším“, „prepáč, že sa pýtam“, „prepáč, že meškám“ či automatické ospravedlňovanie sa sú bežné v každodennom živote. Ak sa však tieto slová objavujú aj v situáciách, keď daný človek nič zlé neurobil, psychológovia upozorňujú, že za tým môže byť viac než len zdvorilosť alebo dobrá výchova.
Kontrola emocionálnej atmosféry
Mnohí odborníci zdôrazňujú, že neustála potreba ospravedlňovať sa môže súvisieť s naučenou potrebou kontrolovať emocionálnu atmosféru okolo seba. Inými slovami, niektorí ľudia sa automaticky ospravedlňujú, pretože veria, že sú osobne zodpovední za náladu, hnev či pohodlie druhých. Podľa psychológov je však takéto myslenie nesprávne.
Tento psychologický mechanizmus predstavuje snahu uspokojiť okolie, upokojiť ho alebo predvídať potreby iných, aby sa vopred predišlo konfliktom, odmietnutiu či emocionálnemu napätiu. Postupom času sa tento vzorec správania môže stať nevedomým zlozvykom, ktorý negatívne ovplyvňuje človeka, ktorý si ho osvojil.
Príčiny skryté v detstve
Korene tohto konania často siahajú až do detstva. Výskumy ukazujú, že ľudia, ktorí museli ako deti predčasne prevziať emocionálnu zodpovednosť za duševné zdravie svojich vlastných rodičov, častejšie čelia psychickým problémom v dospelom veku.
Nadmerné ospravedlňovanie často vyplýva zo strachu z odmietnutia, sociálnej úzkosti, nízkeho sebavedomia alebo výraznej potreby vyhovieť druhým. V takýchto prípadoch už nejde o snahu napraviť skutočnú chybu, ale o spôsob, ako predísť možnej negatívnej reakcii druhej strany. Ospravedlnenie sa tak stáva len prázdnou frázou a zlozvykom, nie úprimným prejavom ľútosti.
Dôsledky pre sebavedomie
Psychológovia varujú, že takéto správanie môže mať vážne dôsledky na našu psychiku. Neustálym ospravedlňovaním totiž vysielate svojmu mozgu signál, že vaša prítomnosť je pre ostatných len záťažou. Dlhodobo to môže vážne poškodiť sebavedomie, sťažiť stanovovanie zdravých hraníc a viesť k celkovému emocionálnemu vyčerpaniu.
Odborníci preto odporúčajú, aby sa človek pred každým ospravedlnením na moment zastavil a zvážil, či naozaj nesie zodpovednosť za danú situáciu. V mnohých prípadoch je vhodnejšie povedať napríklad „ďakujem za trpezlivosť“, „ďakujem, že ste ma vypočuli“ alebo „cením si vašu pomoc“. Takto zostanete zdvorilí, no nepreberiete na seba vinu, ktorá vám nepatrí.
Experti na duševné zdravie na záver pripomínajú, že zdravá empatia znamená rozumieť pocitom druhých, nie preberať za ne zodpovednosť.
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier.
