Možno ste si to všimli na stanici, v supermarkete alebo cestou k poštovej schránke. Niektoré staršie ženy kráčajú drobnými, pomerne rýchlymi krokmi a niekedy sa pri tom mierne predkláňajú. Muži v rovnakom veku pritom často kráčajú inak – robia dlhšie kroky, za minútu ich urobia menej a pri chôdzi viac zapájajú pohyb z bedier.
Nie je to však iba náhoda. Vedci dokážu tieto rozdiely aj objektívne zmerať. Výskumy ukazujú, že staršie ženy majú v priemere kratšiu dĺžku kroku a vyššiu frekvenciu krokov než muži. Ich celková rýchlosť chôdze však nemusí byť nižšia.
Prečo sa teda spôsob chôdze s pribúdajúcim vekom mení? A prečo sa u žien a mužov môže prejavovať odlišne?
Telo začína byť opatrnejšie
Chôdza vyzerá ako jednoduchý pohyb, v skutočnosti však ide o pomerne zložitý proces. Pri každom kroku musí telo udržať rovnováhu, preniesť váhu z jednej nohy na druhú a zároveň zabrániť zakopnutiu. S pribúdajúcim vekom sa mení svalová sila, pohyblivosť aj schopnosť udržiavať rovnováhu. Postupne sa preto môže skracovať aj dĺžka kroku.
Výskumy zároveň ukazujú, že niektoré parametre chôdze sa u žien a mužov v priebehu starnutia menia odlišne.
Telo si tak postupne prispôsobuje spôsob pohybu. Kratší krok v jednoduchosti znamená, že chodidlo nedopadá tak ďaleko pred telo. Pohyb preto môže pôsobiť stabilnejšie a kontrolovanejšie. A práve tu zohráva úlohu faktor, ktorý má na spôsob našej chôdze väčší vplyv, než by sa mohlo zdať.
So strachom z pádu kráča aj väčšia opatrnosť
Kto sa už niekedy potkol alebo spadol, možno pozná ten pocit, keď začne venovať pozornosť každému ďalšiemu kroku. U starších ľudí môže podobná opatrnosť výrazne ovplyvniť spôsob chôdze.
Štúdie ukazujú, že ľudia, ktorí sa viac obávajú pádu, kráčajú pomalšie, robia kratšie kroky a stavajú chodidlá ďalej od seba. Zároveň dlhšie zostávajú oboma nohami na zemi.
Na prvý pohľad ide o rozumnú ochrannú reakciu – väčšia stabilita môže znamenať menšie riziko pádu. Takáto stratégia sa však môže časom stať aj problémom. Jedna zo štúdií u starších žien ukázala, že výrazné obavy z pádu súviseli najmä so skrátením dĺžky kroku.
Krátke kroky teda nemusia jednoducho znamenať, že človek už nedokáže správne chodiť. Môžu byť aj spôsobom, ktorým sa telo snaží pohybovať čo najbezpečnejšie.
Prečo ženy a muži chodia odlišne?
Rozdiely v spôsobe chôdze medzi ženami a mužmi existujú aj bez ohľadu na vek. V jednej štúdii, do ktorej bolo zapojených 336 ľudí vo veku od 50 do 96 rokov, mali ženy v priemere vyššiu frekvenciu krokov a kratšiu dĺžku kroku než muži. Ich rýchlosť chôdze však nebola automaticky nižšia.
Rozdiely sa prejavili aj v pohybe kĺbov. Ženy pri chôdzi využívali pomerne viac pohybu v oblasti členkov, zatiaľ čo muži viac zapájali bedrá.
Krátke kroky preto automaticky neznamenajú pomalú chôdzu. Žena môže kráčať svižne a zároveň robiť výrazne kratšie kroky ako muž kráčajúci vedľa nej.
S pribúdajúcim vekom je rozdiel výraznejší
Starnutie ovplyvňuje spôsob chôdze u oboch pohlaví. Kroky sa zvyknú skracovať, rýchlosť chôdze klesá a telo potrebuje viac času na opätovné získanie rovnováhy medzi jednotlivými krokmi.
Aj rozsiahlejšia analýza viacerých štúdií dospela k záveru, že muži robia v priemere dlhšie kroky, zatiaľ čo ženy majú vyššiu frekvenciu krokov. Výskumníci však upozorňujú, že časť týchto rozdielov môže súvisieť jednoducho s odlišnou telesnou výškou.
Z jedného konkrétneho spôsobu chôdze preto nemožno automaticky usudzovať na vek ani zdravotný stav človeka.
Prečo môže chôdza pôsobiť až „cupitavo“?
Na takomto spôsobe chôdze sa môže podieľať viacero faktorov naraz. Ak sa dĺžka kroku skráti, na prekonanie rovnakej vzdialenosti treba urobiť viac krokov. Ak sa zároveň zníži rýchlosť, chôdza môže zvonku pôsobiť obzvlášť opatrne alebo „cupitavo“.
Pridať sa môžu aj problémy s kolenami, bedrami či chodidlami. Horšia pohyblivosť alebo slabšie svaly nôh môžu spôsobiť, že človek pri chôdzi nedokáže vykročiť tak ďaleko. Svoju úlohu môže zohrávať aj držanie tela. Človek, ktorý sa necíti pri chôdzi isto, môže zmeniť polohu hornej časti tela, stavať chodidlá širšie od seba a viac sa sústrediť na každý ďalší krok.
Kombinácia týchto faktorov môže vytvoriť spôsob chôdze, ktorý v každodennom živote okamžite vnímame ako typický pre vyšší vek.
Krátky krok nemusí byť problém
Nie je však správne považovať každú opatrnú chôdzu za zdravotný problém. Každý človek sa pohybuje trochu inak. Niekto môže byť aj v 75 rokoch veľmi čulý a pohyblivý, zatiaľ čo iný začne byť opatrnejší podstatne skôr.
Vplyv môže mať telesná výška, fyzická kondícia, predchádzajúce zranenia, problémy s kĺbmi, zrak aj množstvo ďalších faktorov.
Dôležitejšie než porovnávať spôsob chôdze s ostatnými je preto sledovať, či sa mení vlastná chôdza. Ak človek začne zrazu výrazne spomaľovať, často zakopáva, ťahá jednu nohu, má problém pri otáčaní alebo je čoraz neistejší na nohách, mal by svoj stav konzultovať s lekárom.
Za takouto zmenou môžu byť okrem bežných prejavov starnutia napríklad problémy s kĺbmi, svalová slabosť alebo neurologické príčiny.
Chôdza o tele prezradí viac, než sa zdá
To, čo na ulici môže vyzerať ako úplná maličkosť, môže veľa napovedať o fungovaní nášho tela. Chôdza sa s pribúdajúcim vekom jednoducho mení – telo prispôsobuje pohyb zmenám svalovej sily, pohyblivosti a rovnováhy. Svoju úlohu pritom zohráva aj to, ako veľké riziko pádu človek sám vníma.
To, že staršie ženy často robia kratšie a rýchlejšie kroky než muži, je merateľný rozdiel. Neznamená to však automaticky, že sú menej fit alebo chodia pomalšie. Aj muži svoju chôdzu s vekom menia.
Krátky krok tak môže byť jednoducho osobnou stratégiou tela, ako sa pohybovať bezpečnejšie a istejšie.
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier.