Zvedavosť? Túžba po senzácii? Posadnutosť kontrolou? Vôbec nie. Pre mnohých seniorov znamená pohľad z okna oveľa viac a nemá absolútne nič spoločné s kontrolou alebo zvedavosťou. Práve tí, ktorí už nie sú takí pohybliví alebo len zriedka opúšťajú dom, zostávajú takto v spojení s vonkajším svetom. Okoloidúci ľudia, hrajúce sa deti či striedanie ročných období vnášajú do ich bežného života spestrenie a dodávajú dňu štruktúru.
Štúdia prináša zaujímavé zistenia
K tomuto záveru dospela aj britská štúdia z univerzity v Swansea. Výskumníci v nej vyspovedali 42 ľudí starších ako 65 rokov, ktorí pre zníženú mobilitu opúšťali domov len zriedka. Mnohí z nich opísali výhľad z okna ako dôležitú súčasť svojho každodenného života. Tešili sa zo známych rutín rovnako ako zo zmien: práca na stavenisku, susedovo dieťa, ktoré zrazu začalo chodiť, meniace sa počasie, roztomilý pes. To im dávalo pocit, že sa napriek obmedzenému pohybu naďalej podieľajú na živote vonku.
Čo robí pohľad z okna so psychikou
Často však nezostáva len pri obyčajnom pozorovaní. Niektorí si vymýšľajú príbehy o ľuďoch, ktorí okolo nich denne prechádzajú. Kam asi ide ten muž v obleku? Prečo dnes žena so psom pôsobí tak zamyslene? Ako sa to dieťa tak rýchlo naučilo bicyklovať? Takéto drobné fantázie udržiavajú myseľ aktívnu a pomáhajú mnohým starším ľuďom cítiť sa prepojení so svojím okolím. Výskumníci však zdôrazňujú, že pohľad z okna nie je zázračným liekom na osamelosť. Ich výsledky skôr ukazujú, že môže podporiť psychickú pohodu a pomôcť zmysluplne štruktúrovať deň, a to najmä vtedy, ak je mobilita človeka obmedzená.
Poskytnutie bezpečnosti
Miesto pri okne plní ešte jeden dôležitý účel. Už v 80. rokoch 20. storočia opísal britský geograf Graham D. Rowles priestor pred oknom ako akúsi „zónu pozorovania“. Ten, kto tam pravidelne sedí, sa časom sám stane známym zjavom v susedstve. Ak táto osoba zrazu na dlhší čas zmizne, susedia si to môžu všimnúť. V najlepšom prípade to môže viesť k tomu, že niekto skontroluje, či je všetko v poriadku.
Prečo by sme nemali miesto pri okne nikdy zľahčovať
Ten, kto často vidí svojich rodičov alebo starých rodičov sedieť pri okne, si preto nemusí robiť starosti. Práve naopak, stále miesto pri okne môže pomôcť štruktúrovať deň a udržať záujem o okolitý svet. Odborníci preto radia, aby sme tento zvyk unáhlene neodmietali ako „vysedávanie“, „nudu“ alebo „zvedavosť“. Často sa za ním skrýva silná a pochopiteľná potreba zostať v spojení so životom vonku. My všetci – príbuzní, priatelia či susedia – to môžeme podporiť: napríklad tým, že si k nim prisadneme, spoločne budeme sledovať dianie za oknom alebo nadviažeme rozhovor o ľuďoch a udalostiach vonku. Už takéto malé momenty dokážu výrazne obohatiť ich všedný deň.
Malý pozdrav dokáže veľa
Niekedy z pohľadu „zdola“ naozaj netreba veľa – krátke „dobrý deň“ od susedky, zakývanie školákov na ceste domov alebo drobné gesto poštárky, ktorá práve ide okolo. Takéto malé stretnutia môžu starším ľuďom pri okne urobiť skutočne obrovskú radosť. Ukazujú im: vidia ma, patrím sem. Tak vzniká tiché puto medzi vonkajším svetom a človekom za oknom – malý okamih blízkosti, ktorý dokáže rozjasniť deň.
Pohľad von spája nás všetkých
Tento pocit vlastne poznajú mnohí z nás, a to bez ohľadu na vek. Kto už bol niekedy chorý, musel po operácii zostať doma alebo pre zranenie nemohol dlhší čas chodiť von, možno sám zažil, aký napínavý sa zrazu stane život za oknom. Ľudia prichádzajú a odchádzajú, deti sa hrajú, ročné obdobia sa menia. To, čo zvonku vyzerá len ako obyčajné pozorovanie, je často oveľa viac. Pohľad z okna nám pripomína, že život ide ďalej – a že aj napriek vlastným štyrom stenám sme stále jeho pevnou súčasťou.
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier.
