Idete si pokojne po ulici a zrazu prichádza priechod pre chodcov. Auto zastaví, vy vykročíte na biele pruhy a vtom sa to stane: urobíte drobný poskok. Možno namiesto bežnej chôdze pridáte do kroku a prejdete cez cestu dvoma prehnane rýchlymi krokmi. Alebo začnete takmer cupitať, akoby ste sa niekam veľmi ponáhľali.
Len čo sa dostanete na druhú stranu, všetko sa vráti do normálu. Opäť kráčate svojím obvyklým tempom.
Prečo to vlastne robíme? Nikto nezatrúbil, nikto na nás netlačí. Napriek tomu sa na priechode niekedy správame, akoby sme sa vodičovi chceli ospravedlniť za krátke prerušenie premávky. A zrejme v tom nie sme sami. Keď si tento jav začnete všímať, objavíte rôzne podoby tejto drobnej pouličnej choreografie. Poskakovanie, zrýchľovanie, cupitanie, poďakovanie či jeho vynechanie – možností je veľa a niektoré vyzerajú naozaj komicky.
Nechceme nikoho zdržiavať
Jedným z možných vysvetlení je naša snaha správať sa zdvorilo. Vodič zastaví, aby sme mohli prejsť cez cestu. Uvedomujeme si, že na nás čaká a chceme túto situáciu čo najrýchlejšie ukončiť. Preto pridáme do kroku. Z rýchlej chôdze sa stane takmer beh a niekedy aj drobný poskok.
Pritom si ani nemusíme uvedomovať, že sa ponáhľame. Jednoducho nechceme zdržiavať premávku ani vyvolať dojem, že nám na čakajúcom vodičovi vôbec nezáleží.
V takýchto chvíľach zohráva úlohu aj naše vnímanie okolia. Uvedomujeme si, že sme práve stredobodom pozornosti iného človeka a podľa toho môžeme mierne prispôsobiť svoje správanie. Kráčame rýchlejšie, krátko sa pozrieme na auto alebo zdvihneme ruku na znak poďakovania.
Malé poďakovanie bez slov
Možno je teda toto milé poskočenie akousi neverbálnou komunikáciou. Nič nepovieme, no dávame najavo: Všimol som si, že ste zastavili. Vážim si to a už som takmer na druhej strane. Ponáhľam sa, aby ste nemuseli dlho čakať.
Samozrejme, nie každý rýchly krok musí skrývať nejaký odkaz. Niektorí ľudia jednoducho chodia svižne, iní sa naozaj ponáhľajú. A tí, ktorí na priechode poskočia, na to môžu mať úplne iný dôvod. Napriek tomu je zaujímavá predstava, že medzi dvoma cudzími ľuďmi sa počas bežnej dopravnej situácie na chvíľu odohrá drobný prejav vzájomnej ohľaduplnosti.
Kedy sa z pohybu stane zvyk?
Možno sme niekedy zažili situáciu, keď na nás vodič musel čakať nezvyčajne dlho. Možno sme si už v detstve zvykli cez cestu utekať. Alebo sme podobné správanie odpozorovali od iných a nevedomky ho začali napodobňovať.
Ak nejaké správanie opakujeme v podobných situáciách dostatočne často, môže sa z neho stať zvyk. Nemusíme potom zakaždým premýšľať, ako sa zachováme. Akoby za nás rozhodovalo samotné telo.
Aj to by mohlo vysvetľovať, prečo niektorí ľudia prechádzajú cez priechod úplne pokojne, akoby mali všetok čas sveta, zatiaľ čo iní takmer vždy prepnú do svojho malého zrýchleného režimu. Či sa z toho skutočne stáva typický rituál spojený s priechodom pre chodcov, je však už iná otázka. Špecifické psychologické vysvetlenie tohto poskočenia totiž nemožno jednoducho predpokladať.
Robia to naozaj všetci?
Pravdepodobne nie. A možno práve v tom spočíva čaro tohto drobného javu. Jedni poskakujú, druhí zrýchľujú a ďalší poďakujú krátkym gestom ruky. Niektorí zasa prejdú cez cestu bez toho, aby čo i len trochu zmenili svoje tempo.
Naše správanie ovplyvňuje viacero faktorov – naše zvyky, nálada, konkrétna situácia aj to, či vôbec cítime nejaký tlak. Čakajúce auto nás môže prinútiť k malému šprintu, no rovnako nás môže nechať úplne pokojnými.
Možno si tieto drobné poskoky tak radi všímame práve preto, že nám na chvíľu umožňujú nahliadnuť do malých zvláštností iných ľudí. Každý z nás má svoje zvyky a maniere. Niektoré sa prejavujú iba doma, iné priamo uprostred ulice.
Malý poskok ako prejav ľudskosti?
Možno teda poskakovanie na priechode pre chodcov vôbec nie je veľkou psychologickou záhadou. Možno ide len o jedno z drobných gest, ktorými sa snažíme spríjemniť každodenný život sebe aj ostatným.
Ak sa teda nabudúce pristihnete pri tom, že na priechode opäť urobíte malý poskok, nemusíte nad tým premýšľať. Nemusíte rozoberať svoje detstvo ani spochybňovať vlastnú povahu. Možno ste sa jednoducho len chceli čo najrýchlejšie dostať na druhú stranu.
Tento článok pochádza z partnerského webu vydavateľstva Ringier.
